Len priatelia?

15. kapitola: Rok za nami.

Dnes je to presne rok, čo sme si s Tomášom povedali, že budeme tvoriť pár. Zatiaľ máme veľmi pekný a harmonický vzťah, takže sa nedá povedať, že sme spolu zvládli aj nejaké problémy.

Práve s Maťou pochodujeme po obchodoch a hľadáme vhodné šaty na večeru. Ihličky topánok jej búchajú o kachličky, takže každý spozoroval, že sme tu aj my. Čo sa týka sukní, šiat, blúzok, proste slušného a elegantného oblečenia, nikdy som sa do toho nevyznala. Preto som pomoc vyhľadala práve u Mati, ktorá dokonale vedela, čo sa patrí a čo nie.

,, A tieto?" zvesila vešiak zo stojana na oblečenie, na ktorom viseli dlhé šaty purpurovej farby.

,, Nie sú veľmi tmavé ?" spýtavo som zdvihla obočie.

,, Netrep a skúšaj!" vešiak narazil na moju hruď a jej ruky ma tlačili do kabínky.

,, Ako ja neznášam skúšanie." zamrmlala som si popod nos.

,, Ja ťa počujem!"

Po pár minútach, ktoré boli naozaj zložité, pretože tie šaty sa na chrbte odväzovali a zaväzovali, som vyšla s kabínky.

,, Prosím ťa, mohla by si?" otočila som sa chrbtom k nej a prstom ukázala na šnúrky. Priviazala mi ich tak silno, že prsia som mala omnoho väčšie. Otočila som sa k nej a decentne sa poklonila.

,, Bravo." tlieskala a smiala sa.

,, Si si istá? Nie je to priveľa?" nebola som si nimi istá, pretože som sa v nich zdala moc naprataná.

,, Netrep! Si prekrásna."

,, Tak berieme." vstúpila som späť do kabínky a prezliekla sa.

Onedlho sme už sedeli v kaviarni a Maťa lamentovala nad tým, aký make - up mi spraví. Takže ja som v podstate len sedela, popíjala kávu a občas sa zasmiala na jej pripomienkach. Po polhodine som si uvedomila, že by sme mali ísť, pretože za 2 hodiny príde po mňa Tomáš a ja sa ešte musím osprchovať, nalíčiť, učesať, no a obliecť.

Keď sme prišli domov, pozdravili sme sa s mamou a bežali do izby. Kým som sa osprchovala, Maťa si pripravila veci na líčenie a mohli sme začať. V tomto bola dosť šikovná, takže som jej na 100 % dôverovala. A výsledok samozrejme nesklamal. Keďže moje šaty boli purpurové, na oči mi naniesla hnedé tiene, linku a špirálu. Obočie mi krásne vytvarovala a oživila ho hnedou farbou, ktorá mi presne ladila s mojimi vlasmi. Make - upom zakryla pár nedokonalostí na mojej pleti a líčka zvýraznila jemne ružovou farbou. Bola som sama zo seba celkom prekvapená, pretože ja som sa až takto výstrednejšie nemaľovala. Vždy si nanesiem len špirálu a púder. S vlasmi sme v podstate nič nemuseli robiť, pretože Mati sa páčia moje prirodzené vlny. Nakoniec som sa obliekla do šiat, nahádzala si pár vecí, ako lesk a púder, do malej taštičky a čakali sme na Tomáša.

Po 20 minútach som už bola trochu nervóznejšia, pretože sa neozýval a ani nedvíhal mobil.

,, Snáď to nezruší." smutne som sa pozrela na displej a v duchu sa modlila, aby zavolal. Sedela som tam už 20 minút a on nechodil. Nechápala som, prečo by mal meškať. Bála som sa, či sa mu niečo nestalo alebo či ho len niečo zdržalo. Maťa už tiež nemala najlepšiu náladu.

,, Kde ten chlapec je?" nervózne pochodovala po izbe. Mykla som len plecami a ďalej hypnotizovala displej Iphonu. Musel mať odo mňa snáď 20 neprijatých hovorov a okolo 10 správ.

,, Asi na to kašlem." oprela som sa o chrbát svojej bielej mohutnej postele a schúlila sa do klbka.

,, Neboj, on sa ozve. Možno sa len niečo stalo doma." konečne ukončila svoj vojenský pochod po mojej izbe a sadla si ku mne. O pár minút na to mi blikla správa od Tomáša.

Prepáč, dnes to nepôjde. Milujem ťa.

,, Čo píše?!" hodila na mňa zvedavý pohľad.

,, Prepáč, dnes to nepôjde. Milujem ťa." schúlila som sa naspäť do svojho klbka a začala plakať. Maťa ma jemne hladkala po chrbte. Nechápala som, prečo musel zrušiť tak dôležitú vec.

,, Ja tomu nerozumiem. "

,, Ani ja, Mati." zdvihla som hlavu. Jej výraz hovoril za všetko. Musela som mať veľké čierne machule pod očami.

,, Asi ... asi by som rada ostala sama. Ak by ti to nevadilo."

,, Jasné, zlatko. Ak - ak by si chcela, kľudne mi zavolaj a môžme niekam zbehnúť. Len my dve."

,, Ozvem sa." keď zavrela dvere, spustila som strašný plač. Myslela som, že tento deň bude pre nás oboch výnimočný. Kúpila som si drahé krásne šaty, namaľovala sa a on mi povie, že dnes sa to nedá? Keby viem aspoň dôvod, ale sedím tu ako krava, plačem a v podstate ani neviem, kvôli čomu môj frajer zrušil tak dôležitý deň. Nakoniec som sa rozhodla, že bude najlepšie, keď prestanem fňukať, predsa sa na to nájde nejaký dôvod a zbehla by som s Maťkou na nejaký drink. Tak som vošla do kúpeľne, odstránila čierne stopy po špirále a linke, ešte raz sa namaľovala, ale už jemnejšie, obliekla sa a zavolala jej. O pár minúť, keďže býva blízko mňa, ma čakala pred našou bráničkou.

V klube bolo veľa ľudí, konala sa nejaká Halloween Party. Stretli sme pár známych, avšak prehodili sme len pár slov a pri bare zostali samé. O dnešnom večery sme sa nerozprávali, Maťa vedela, že sa potrebujem odreagovať. Popili sme pár drinkov, zatancovali si a zase pili. Neskôr Maťu pozval niekto tancovať, ja som nenamietala, nech sa zabaví. Ako som popíjala, nevedela som ani meno tej tekutiny, zo zadu ma niekto jemne chytil za boky a pozdravil sa. Bol to veľmi známy hlas a keď som zahliadla tú tvár, bolo mi jasné kto to je.

,, Ahoj, kráska. Čo ty tu tak sama?"

,, Ahoj. Čo - čo ty tu?" mierne som sa zakoktala. Bola som prekvapená, že si ma Martin ešte pamätal.