Len priatelia?

2. kapitola: Výročie.

Dnes som ale určite nemala v pláne ísť do školy. Mala som krásne ráno a určite to pri ňom neskončilo. Plánovala som ísť niekam do mesta, kúpiť Filipovi nejaký darček. Bola som tak natešená z dnešného dňa, že mi ho nemohlo nič pokaziť.

,, Kam si sa vybrala?" spýtal sa, keď som si obúvala lodičky a bola pripravená odísť.

,, Povedzme, že mám ešte niečo vybaviť v meste a za tak dve hodinky sa vrátim, dobre?" nečakala som na odpoveď, darovala som mu letmý bozk na líce a zabuchla dvere nášho bytu. Výťah bol na našom poschodí, takže som bez problémov nastúpila a stlačila gombík P. Avšak výťah ešte zastal na piatom poschodí. Dvere sa otvorili a mne sa naskytol impozantný obraz chlapa, ktorý nebol určite na zahodenie. Usmial sa. ON SA NA MŇA USMIAL. No ale vážne, mala by som byť kľudná. Idem svojmu partnerovi kupovať darček k nášmu výročiu a som hotová z pohľadného, veľmi dobre stavaného, modrookého chlapa, ktorý ma dokonca na sebe koženú bundu a mohla by som aj za ňu zabíjať, pretože je určite z pravej kože. V ruke drží prilbu, takže asi jazdí na motorke. MOTORKY. To bol odjakživa môj sen! No nič. Mladík nastupuje, stále má na tvári ten príjemný úsmev a mňa presne 30 sekúnd zalieva pot z jeho dokonalej vône. Tých pár sekúnd, kým sme schádzali dole, boli ako nekonečné minúty. Spotená a vzrušená z tejto situácie a hlavne ticha, ktoré nastalo, keď fešák nastúpil, som sa rýchlym krokom pobrala na odchod. Vyšla som von, silno sa nadýchla čerstvého vzduchu, ako keby som sa vnútri dusila. Upravila som si vlasy a smerovala do mesta.

...

Vzdala som to po troch hodinách obzerania pánskych hodiniek. Žiadne, ktoré by sa mu páčili. Nevedela som, čo mám robiť a tak som zavolala na pomoc momentálne moju najlepšiu kamarátku Katku, ktorá vie vždy dobre poriadiť. Na začiatku roka, keď som sa priam bála vysokej, som si s ňou ihneď padla do oka. Skvelá baba, má príjemné vystupovanie. Nie je vôbec výstredná a ani nepotrebuje byť centrom pozornosti. 

,, Hneď som sem letela, keď si zavolala. Netušila som, že práve ty budeš mať s niečím takýmto problém." dobre. Možno som zabudla pripomenúť, že je trošku hyperaktívna.

,, Neviem, chcela som vybrať nejaké hodinky, ale žiadne z tých, čo som pozerala nie sú jeho typ."

,, Hodinky? Bože, drahá, nevieš po čom chlapi letia. Viem, kam ťa zoberiem. Poď so mnou." schmatla ma za ruku a ťahala preč z obchodu, ktorý bol v poradí asi 38., ktorý som dnes navštívila. Fajn, prišiel 39, ale v ňom neboli žiadne hodinky ani drahé náramky.

,, Erotické prádlo? Naozaj?," zasmiala som sa, ,, Ty si úplne šialená, Katarína!"

,, Prosím ťa! Čo sa tváriš. Snáď si ešte pred ním nemala nič pekne čipkovanééé?" predĺžila to slovo, ktoré bolo počuť na celú ulicu. Pozrela som na ňu s nevinným pohľadom.

,, Och, môj bože! Fakt nie? Kde ty máš hlavu, dievča?" buchla si rukou po čele a otvorila dvere obchodu. Bol celkom útulný, vymaľovaný na červeno. Lepšiu farbu dať naozaj nemohli. Nesympatická predavačka sa na nás pozerala spoza okuliarí a nechutne si naslinila ukazovák, ktorým vzápätí otočila stranu katalógu. Určite niečo o samých, beznádejných ženách v strednom veku, ktoré pracujú v obchode s erotickým prádlom a obsluhujú nechutne sexi ženy, ktoré majú dokonalú postavu a môžu si dovoliť všetok tovar z tohto obchodu. Nakoniec som sa len usmiala a ďalej pokračovala za mojou kamarátkou, ktorá už obzerala drastické náčinie.

,, Matička skákavá! Toto si vyskúšaš, och. Aj toto!" podávala mi vešiaky s prádlom rôznych farieb. Zagúľala som očami, keď som vchádzala do uličky, kde sa mali nachádzať kabínky.

,, Poprosím, skúšať maximálne trojo vecí!" nechutne zafrflala predavačka spoza pultu.

,, Jóój, nebojte, teta, vrátime vám to, kam to patrí." potichu som sa zasmiala nad Katkinou poznámkou a zastrela za sebou záves.

,, Nie, nie, nie! To tu nemáte preboha nič lepšie?!" zakričala po predavačke. Pozrela som sa na ňu so sklesnutým výrazom a povolila. Odišla do skladu z kade vybrala krásny čierny korzet, k nemu podväzky, tangá a podprsenku.

,, To je ono. Toto som mala na mysli!!!" ruky sa jej rozleteli po všetkých stranách. Ja som na predavačku ďakovne kývla a opäť sa zašila do kabínky. Keď som z nej vyšla, Katke padla sánka a aj od predavačky som začula príjemný povzdych.

,, Dokonalá, no povedzte. Nie je?" natočila ma smerom k pultu.

,, Pristane vám to." usmiala sa na mňa, už teraz veľmi sympatická staršia dáma.

,, Berieme. Naúčtujte to prosím." podišla k pokladni a rovno aj zaplatila, samozrejme mojou kreditkou. Vyšli sme z obchodu vysmiate ako slniečka na hnoji.

,, Vravím ti, Michaela Idesová, že ty ho tak ohúriš, že ešte týždeň nebude vedieť z teba spustiť oči!!!"

,, Ďakujem za pomoc. Vedela som, že ty ma nesklameš." zasmiala som sa a objala ju.

,, Potom mi píš, ako to dopadlo. Pa." pobozkala ma na líce a hneď sa stratila v dave ľudí. 

Už sa pomaly stmieva. Pozriem na hodinky a je asi tak pol piatej. Neznášam zimu, pretože je skoro tma. Pomaly sa predieram cez úzke uličky Bratislavy a premýšľam ako dnešný večer asi dopadne. O ôsmej máme zarezervovaný stôl v najlepšej reštaurácií v okolí. Mám z toho strach. Nie, skôr trému. Zvláštny pocit oslavovať svoje výročie s niekým iným. Ale je to pekné, mať pri sebe chlapa, ktorý vám je verný, ktorý pri vás stojí. Pamätám si na výročie s Tomášom. Bolo na nič. Dosť na nič.
Ach, Tomo. Ani neviem, kde sa túla. Od kedy je na výške v Británií, ani sa mi neozval. Neviem, či za to môže tá diaľka alebo čas alebo to, že svoje chvíle trávim s niekým iným. Pár krát som si prečítala list, ktorý mi pred odchodom dal. Bol smutný, on je smutný kvôli mne, ale to čo spravil, bolo predsa len neodpustiteľné. S myšlienkami vchádzam do vchodu nášho paneláku, kde už pár mesiacov máme s Filipom vlastný byt. Prišlo nám to ako dobré riešenie. Aspoň uvidíme, či má zmysel byť spolu a či vydržíme. A mňa stále presviedča o tom, že žiť s ním je presne to, čo chcem. 

,, Halóóó, si doma?" ticho, takže som asi sama. Zložím si veci, vyzlečiem zo seba hrubé vrstvy oblečenia a v pozadí mi hrá veľmi hlasná hudba. So spevom si odkráčam do kúpeľne, kde sa osprchujem. Prehodím si cez seba župan od Filipa a šúchajúc si uterák o hlavu, kráčam do obývačky.

,, Kriste panie, ty si ma vyľakal! Tomo, čo tu robíš?!" šťastne som vykríkla a rozbehla sa za ním, aby som ho objala. Uterák spadol na dlážku a ja som ovinula svoje ruky okolo jeho krku a on si ich jemne  ovinul okolo môjho pása. 

,, Ako si sa dostal dnu?" spýtala som sa prekvapene.

,, Doviezol som ho." ozvalo sa spoza dverí. Zbadala som taškami obvešaný obrys postavy môjho priateľa.

Ahojte, tak tu je ďalšia časť. Čo myslíte? Prežijú Filip s Miškou spolu svoje výročie alebo aj v spoločnosti Tomáša? :D

Rozhodla som sa, že každú novú časť vydám v stredu. Je to pre mňa dobré riešenie, keďže momentálne mám celkom nabité dni. Snáď vám to nebude prekážať. Tak užívajte.