Len priatelia?

28. kapitola: Dokonalý a divný.

,, Prepáč, ja .. nechcela som." povedala som potichu, kým sme všetci vstávali zo stoličiek na pozdravenie učiteľovi. Sadla som si a skleslo sa pozrela na zničeného Tomáša. Zrazu mi pod ruku podšuchol papierik. Nenápadne som ho roztvorila. Dnes na našej lavičke? Prosím. Neodpísala som nič, len som naňho pozrela a pokývala hlavou na znak súhlasu. Papierik som pokrčila a zasunula ho do vrecka. Chudák, musel byť z toho zdrvený. Po hodine počítania rôznych príkladov, ktoré nás možno očakávajú na mature, som mierila ku svojej skrinke. Otvorila som ju, hodila do nej učebnice a zobrala si pomôcky na ďalšiu z mojich hodín, čiže chémiu. Celkom som pocítila motýliky v bruchu, že opäť budem sedieť vedľa chlapca, ktorý mi nie je ľahostajný. Odvčera, ako som prišla do školy, sme si celkom fajn pokecali a jeho prítomnosť mi vôbec nevadila, aj keď pár dievčat o ňom šíri dosť hnusné klebety. Myslela som, že to bude jeden z tých nafúkaných idiotov, ktorý si ani sami nevedia zaviazať šnúrky na topánke. No, mal trošku viac sebavedomia, ale to mi na ňom vôbec nevadilo. Kurnik, fakt sa tu roztápam nad chlapcom, ktorý si zo mňa len uťahuje?

,, Čau pusa." pobúchal ma po chrbte a pokračoval vo svojej ceste. Práve ma pobúchal ako svojho futbalového spoluhráča.
Čau. Pomyslela som si a pokrútila nad tým hlavou. Zabuchla som dvierka od skrinky a smerovala do tej istej triedy, kde pred chvíľou vošiel Filip. Položila som učebnice a zošit na lavicu a sadla si. Filip ťukal do mobilu bez povšimnutia, že som vôbec prišla.

,, Ahoj!." zalúskala som mu prstami pred tvárou a zasmiala sa.

,, No čo, kráska. Kedy ideme na obed?" mobil položil na lavicu a svoj zrak upriamil na mňa.

,, Takto pozývaš dievčatá do postele?" zasmiala som sa.

,, Povedzme." jemne si navlhčil pery jazykom a šibalsky na mňa žmurkol, ,, Čo dnes večer?"

,, Môže byť." taktiež som provokačne žmurkla a svoje dlhé kučeravé vlasy som prehodila na svoje rameno tak, aby jemne pohladili jeho tvár.

,, Tromfné." v jeho hlase bolo počuť náznak úsmevu. Sadla som si na pol zadku a vystrela sa. Celú hodinu som mala v pláne provokovať ho. Celý čas som na sebe cítila jeho pohľad.

,, Čo je?" povedala som na konci hodiny, keď som sa zdvihla a on zo mňa nespúšťal oči.

,, Nezdáš sa, ale si celkom šelmička." postavil sa a prešiel okolo mňa. Zastal za mojím chrbtom a jeho ruka pristála na mojom zadku.

,, Au, to štípe." buchla som ho do hrude a utekala von z triedy. Cítila som sa trošku ako 7-ročná, ale koho to žralo. Mňa nie. Naháňali sme sa po celej chodbe, všetci na nás zízali, či sme si náhodou nepomýlili školu. Keď som zrazu narazila do stĺpu a spadla som. On sa ku mne nahol, skontroloval či som v pohode a onedlho sme vyprskli do obrovského smiechu.

,, Ty si neskutočná." od toľkého smiechu začal krochkať.

,, Ty si fakt krochkol?" sadla som si a držala si brucho. Strašne ma bolelo.

,, Nekrochkol." hral sa na urazeného, ale dlho mu to nevydržalo, lebo krochkol opäť.

,, Ahá, a vraj nekrochká." ukazovák som vystrčila pred jeho tvár. On ho chytil a s mojou rukou klesal dole. Priblížil sa k mojej tvári. Naše pery rozdeľovalo len pár centimetrov vzduchu.

,, Nemáte ísť náhodou na hodinu?!" zakričala profesorka slovenčiny, ktorá mierila práve na našu hodinu.

,, Kurva!" nervózne sa postavil, pousmial sa a ruka v ruke sme sa pobrali na odchod.

,, Idesová, Krajčík. Ste po škole!" zakričala za nami ryšavka so strednou postavou a hlasom hrošice.

,, Aspoň budem mať príjemnú spoločnosť, pani profe." vošli sme do triedy a sadli sme si na svoje miesta. Kramárová bola dosť nasratá a tak aj vyzerala jej hodina. Celkom sme ju vytočili, ale tak čo si budeme nad tým lámať hlavu.

,, Dofrasa." nepokojne som zahrešila, keď skončila hodina.

,, Čo je?" otočil sa tvárou ku mne a opýtal sa starostlivo.

,, Dnes som sa dohodla s Tomášom, že sa po škole stretneme." chytila som sa za čelo a hlavu položila na lavicu.

,, Ty s tým debilkom ešte chodíš?" jeho zaujatý tón ma celkom prekvapil.

,, Nie. Len .. chcel mi niečo povedať. Dôverné, vieš."

,, Tak bež za ním. Pred Kramárkou to vykryjem." ruku si prehodil cez môj chrbát a ľahol si naň.

,, Čo jej povieš?" mierne som nadvihla hlavu.

,, Že si dostala krámy."

,, Dobre, dík." cítila som, že ťažoba zo mňa opadla. Čiže už na mne neležal.

,, Pre teba všetko." pocítila som jemný vánok na mojom uchu. Zahryzol mi do ušného lalôčka a potom sa vyparil. Ten chlapec je divný, ale páči sa mi. Tak veľmi. Bezmocne som si povzdychla a vybrala sa do parku, kde ma mal čakať Tomáš.