Len priatelia?

30. kapitola: Koniec dobrý, všetko dobré.

Vstala som a pretrela si oči. Všade bolo ticho. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že tu už nie je. Bola som opäť sama. Nenechal mi žiadny odkaz. Bohvie, čí ma pobozkal na rozlúčku. Rozospatá som vošla do kuchyne, kde sedeli moji rodičia. Teda mama a Juraj.

,, Ahojte." potichu som pozdravila a vzápätí som sa pozrela na hodiny. Bola pol noc.

,, Ahoj." povedali naraz a zasmiali sa. Čudovala som sa, kedy asi tak Filip zmizol, ale určite to bolo pred rodičmi, lebo keby ho mama zbadá, asi už mám kázania. Zbehla som rýchlo do izby, kde som si ľahla. Celé telo som mala oťažené. Zapla som si wifi s cieľom pozrieť sa na Facebook, či náhodou nepísal. Ani neviem, či sme sa mali v priateľoch. Pomaly som sledovala, ako mi nabiehajú na obrazovku chatové hlavičky z Messengera. Nenapísal. Ani som nevedela, čo som vlastne od toho chlapca čakala. Bol zložitý. S každou sa len pohrával, mohlo mi byť jasné, že to isté plánuje aj so mnou. Spadla som do toho až po uši. Samozrejme, ešte stále ma niečo ťahalo k Tomášovi, ale Filip? To je niečo úplne iné. Bola medzi nami energia, vzájomné priťahovanie sa. Alebo si to teda namýšľam len ja. Mobil som vypla, hodila ho na nočný stolík a zababušila sa do paplóna. Mala som v pláne spať, ale nedalo sa. Stále som musela myslieť na Filipa, ktorý mi neustále behal v mysli. Nemala som si ho tak pripustiť k telu.

...

Keď som si umyla tvár, zišla som dole do kuchyne, kde ma už na stole čakali raňajky.

,, Konečne piatok." natešene som vykríkla a natiahla si ruky. Mama s úsmevom robila praženicu, ktorá už vyvoňiavala v celom dome. Spoza rohu vyšiel Juraj a zo zadu objal mamu. Daroval jej letmý, ale dlhší bozk.

,, Ehm." okašľala som si, aby si všimol, že aj ja som tu a nemám chuť sa pozerať na ich sladké bošteky.

,, Aj tebe dobré ránko, Miška." celý vysmiaty ako lečo si sadol za stôl a pustil sa do praženice, ktorú mu mama pred chvíľkou dala na tanier.

,, Máš nejakú dobrú náladu, čo tak?" zvedavo som sa opýtala a napila sa džúsu.

,, Náš ocko má novú prácu." kým si mama sadala za stôl k nám, cestou mu postrapatila vlasy ako malému chlapcovi. Bléé, chcelo sa mi vracať z toho, že sa chovajú ako 18 roční.

,, Tak to je skvelé." nadšene som vykríkla a taktiež sa pustila do praženice, na ktorú som mala nesmiernu chuť. Po raňajkách mi mama oznámila, že zajtra pôjdeme všetci spoločne navštíviť Janku. Teším sa, ako to tam asi bude vyzerať, pretože moja sestra mala skvelý štýl. Nadšene som odbehla do izby,kde som sa prezliekla a rýchlo sa vybrala do školy, lebo to vyzeralo, že zas budem meškať.

,, Nepotrebujete odvoz, slečna?" začula som známy hlas. Otočila som sa a zbadala Filipovu hlavu, ktorá trčala cez otvorené okienko. Usmiala som sa a nastúpila do auta.

,, Ahoj." pozdravila som. Nevedela som ako sa mám chovať. Či ho pobozkať, chytiť ho za ruku alebo len tak nečinne sedieť. Nepovedal nič, len dupol na plyn a venoval sa ceste, ktorá viedla k našej škole. Bolo tu trápne ticho, nič mi nepovedal, ani sa na mňa nepozrel. Prečo ma potom došľaka volal ?

,, Prečo si včera odišiel?" chcela som prerušiť trápne ticho ešte trápnejšou otázkou, na ktorú mi aj tak neodpovedal. Bol stále ticho. Keď sme zastavili pred školou, naštvane som vybehla von z auta a silno za sebou zabuchla dvere, aby mu bolo dosť jasné, že dnes sa nemá ku mne približovať.

,, Idiot." zanadávala som si popod nos a mierila do interiéru školy. Čelo som si oprela o skrinku, chvíľku rozmýšľala, či som niečo urobila zle, no keď zazvonilo, zobrala som si učebnicu z chémie a bežala do triedy. Pozrela som na lavicu, kde vždy sedávam s Filipom, no on tam pre tentokrát nebol. Viezol ma do školy, ale na hodinu nepríde. Neisto som kráčala k lavici, nakoniec som si sadla a riešila úlohy, ktoré učiteľ stihol napísať za pár minút. Tvárila som sa, že počítam, nebavilo ma to. Premýšľala som nad tým, čo sa asi stalo, kde tak ten chlapec môže byť. Potom ma napadlo, čo mi raz povedal. Vždy, keď je nervózny, odbehne na futbalové ihrisko. V tom momente zazvonilo, bežala som ku skrinke, kde som hodila učebnice a bežala za školu, kde sa nachádzalo ihrisko.

,, Prečo si tu?" kráčala som k nemu, opätky sa mi zarývali do trávy, ale to ma neštvalo. Mala som len jediný cieľ, a to zistiť, čo sa stalo. On nervózne kopal do brány a kričal. Keď započul môj hlas otočil sa.

,, Čo tu chceš?" hnusne na mňa zapriadol.

,, Nebol si na hodine, bála som sa čo sa deje." v očiach som mu videla smútok. Mala som čo robiť, aby som sa ovládla a nepobozkala ho.

,, To nie je tvoj problém." vyzliekol zo seba tričko, hodil ho na umelý trávnik a predo mnou sa objavila mohutná spotená hruď. Stáli sme tam len my dvaja, osamote a oddeľovalo nás len pár centimetrov.

,, Nie je to môj problém? Včera som mala pocit, že všetko čo je moje je aj tvoje a zas opačne. Myslela som si, že sa jeden druhému môžeme zdôveriť, ale mohlo mi skôr dofrčať, že si iba idiot, ktorý dievča využije. Bože, som hlúpa." otočila som sa a odchádzala som z ihriska, keď na to som ucítila ruku na mojom zápästí. Otočil si ma k sebe a pobozkal. Bozkával tak šialene, dokonale. Pri jeho perách som sa doslova roztápala. Moje ruky blúdili po jeho svalnatej hrudi. Nevynechali ani jediný kúsok.

,, Problém je, že ťa milujem." prestal a zadíval sa mi do očí tak, ako ešte nikto.

,, Ty si neskutočný! Stále to robíš tak, že každú nasereš a potom jej povieš toto?" ruky som mala obvešané okolo jeho krku.

,, Zlatko, ja väčšinou dotyčnú dostanem do postele hneď. Nie ako s tebou, samé naťahovačky." zasmial sa, ale keď videl môj zarazený výraz, úsmev mu sklesol.

,, Myslím to tak, že žiadnej som ešte nepovedal nič také, čo teraz tebe." pobozkal ma na líce a chytil ma za ruku. Spolu sme odpochodovali do školy. Neverím, že je do mňa zamilovaný najkrajší a najúžasnejší chlapec celej školy. Keď som však pri skrinkách zahliadla Tomášovu smutnú tvár, prišlo mi ho celkom ľúto. Zabuchla som skrinku, Filipovi darovala bozk a šla za ním. Chytila som ho za ruku, ťahala ho von a sadla si s ním na múrik.

,, Viem, že si to nečakal."

,, Čakal som to. A nevadí mi to. Pokiaľ budeš šťastná, budem aj ja. Budem na teba dávať pozor. Nechcem ťa stratiť." pozrel sa mi do očí a objal ma.

,, Nestratíš. Stále budeme priateľmi. Len a len priatelia navždy. Dobre?" usmiala som sa pozrela sa za seba, kde ma už čakal muž, ktorý ma nesmierne miloval.

,, Dobre." pošepkal mi do ucha a vyparil sa.

Poviem vám, čakala som od neho horšiu reakciu, ale sme spolu už odmalička. Musíme prekonať takéto situácie. Ja len dúfam, že naše priateľstvo bude ako pred tým a budeme si ho spoločne a naplno užívať.
Bežala som za chlapcom mojich snov, pobozkala ho a po škole náš čakal dúfam, spoločný život. Snáď sa to nepokazí.

Tak,viem, že ste to nečakali, popravde ani ja nie. Viem, že som to mohla rozviť, ale nechcela som opisovať'vzťah Miši a Filipa, keďže kniha je o Tomovi a nej. Chcem vám všetkým poďakovať za všetko, ale to spomeniem už fakt v poslednej časti tohto príbehu. Večer tu máte fakty a poďakovanie. Dúfam, že som vás tým koncom nesklamala.