Len priatelia?

15. kapitola: Správne rozhodnutie.

Ráno som sa zobudila a Tomáša nikde nebolo. Na kuchynskej linke som našla papierik s krátkym obsahom.

Odišiel som, inak by som to tu nevedel zvládnuť.

,, Ach, stačilo napísať, že proste nechce byť pri mne, keď to spravím." povedala som Katke pri stole. Pozvala som ju ku mne, pretože doma by som to sama v takom tichu asi nezvládla.

,, Si si istá, že to chceš urobiť?" spýtala sa ma a ja som zaváhala. Nie, nebola som si tým istá, ale bolo mi jasné, že o to dieťa by sme sa nedokázali postarať. Sme primladí.

,, Áno, som si istá." zaklamala som. Pomaly som si balila veci do nemocnice, pretože tam strávim asi tri dni.

,, Ach, neboj sa. Budem celý čas pri tebe."

,, Ďakujem za podporu. I tak si myslím, že zo školy ma už vyhodia za to, že tam ledva chodím."

,, Pozri, riaditeľovi je jedno, či tam chodíš alebo nie. Jemu sa len eurá mihajú pred očami." obe sme sa zasmiali, pretože to bola krutá pravda, ktorú každý vedel.

,, Ty sa pochváľ ako to ide s tým naším profesorom." zvedavo som sa spýtala a sadla si za stôl, kde som sa nedočkavo mrvila na stoličke.

,, Výborne. Mám ho celého omotaného okolo prstu. Možno si zaslúžim aj jednotku na koncoročnej skúške." piskľavo sa zachichotala.

,, Ty si krava. Aj mne by si ju mohla vybaviť, ak by som to pokazila."

,, Tak by si musela vynaložiť aj nejaké úsilie." šibalsky sa na mňa usmiala a žmurkla. Veľmi dobre som vedela na čo tá potvora myslí.

,, Ty si už ozaj sprostá. Určite by som nešla do trojky s mojím profesorom a so svojou najlepšou kamarátkou." obe sme sa opäť z chuti zasmiali.

...

,, Máš všetko?" zaklopala na dvere a potom vošla.

,, Práve som kontrolovala, či som niečo nezabudla. Zjavne nie." pozrela som sa na spoločnú fotku mňa a Tomáša, ktorá bola vložená v malom drevenom rámčeku na nočnom stolíku. Rozmýšľala som, že ju zoberiem zo sebou, ale zrak som ihneď odvrátila. Keď bude chcieť, vráti sa. Ak nie, tak potom  budem musieť žiť sama s tým, čo som nám obom urobila. A podľa nášho včerajšieho rozhovoru, som toho urobila až priveľa. 

,, Rodičom si vravela, čo sa deje?" spýtala sa ma Katka, keď si všimla aký mám zachmúrený pohľad.

,, Nie, nie. Mama by mi ponúkla pomoc, ale to nemôžem dopustiť. Konečne si začala užívať život a ja by som jej pridala len na starostiach." zapla som vrecká kufru a položila ho na chodbu. Všetky osobné veci ako peňaženku,mobil a kľúče, som hodila do kabelky a skontrolovala, či je všetko v byte tak, ako má. Zjavne áno. Mohla som sa pobrať do nemocnice. S Katkou sme nasadli do auta a pomaly sa viezli do nemocnice, kde ma už čakali samé kontrolné vyšetrenia. Keď sme vošli dnu,sestričky mi ukázali moju izbu, ktorá sa nemocničnej vôbec nepodobala. Bola útulná, levanduľovej farby. Na parapete bolo minimálne 5 črepníkov, v ktorom boli posadené tie najkrajšie kvety aké som kedy videla. V strede bola nemocničná posteľ a vedľa nej nočný stolík. Oproti bol malý šatník, do ktorého som si potichu naukladala veci a čakala na pokyny. O polhodiny ma zavolal doktor a s ním som podstúpila pár kontrolných vyšetrení.

,, Všetko je v poriadku. Zajtra sa vidíme." rozlúčil sa so mnou trošku ľútostivým úsmevom, keď ma odprevadil do izby.

,, Čo ti povedal?" nedočkavo sa pýtala Katka, ktorá ma v izbe stále čakala. Zrejme chytila wifi, pretože keď som prišla, ťukala niečo do mobilu a usmievala sa. 

Sadla som si k nej a povedala: ,, Zajtra to už podstúpim. Vraj som v poriadku." smutne som na ňu pozrela a ona ma objala.

,, Je mi to ľúto,zlatko."  pritláčala si ma silno k hrudi.

Podvečer Katka odišla a ja som ostala v tichu sama. Ešte, že som si zobrala knižku, inak by som sa úplne zbláznila. Napadlo ma pozrieť sa na Facebook, ale i tak som si myslela, že Tomáš sa neozval.

Zaspala som nejak okolo polnoci, pretože spať sa mi nedalo. Na to som mala v hlave príliš myšlienok. Ráno ma zobudili sestričky, ktoré mi doniesli raňajky na izbu, vraj by som sa nemala namáhať. Zasmiala som sa, pretože jedáleň bola asi len dve minúty od mojej izby. Ale bola som im vďačná za opateru a láskavosť.

,, Váš priateľ nepríde?" spýtala sa ma jedna zo sestričiek, blonďaté dievča s modrými očami, ktoré mohlo mať tak okolo dvadsiatky.

,, Nie, on s týmto nesúhlasil." nemala som dôvod jej klamať.

,, Nesúhlasil?" ozvala sa staršia pani, ktorá poprávala moju posteľ, ,, Drahá moja, za to by si mala byť vďačná. Takých chlapov na zemi veru veľa nenájdeš, čo by sa chceli v takom mladom veku starať o dieťa. To je veru veľký dar. Ja keď som bola približne v tvojom veku, tiež som bola tehotná."

,,Naozaj?" spýtavo som na ňu hľadela a posadila som sa na stoličku.

,, Áno, ale keď sa to dozvedel môj frajer, hneď si zbalil veci a utekal kade ľahšie. Dala som si to dieťa zobrať a doteraz to ľutujem."

,, Nemáte deti?" spýtala som sa prekvapene, pretože vyzerala ako materinský typ.

,, Mám, ale nie svoje vlastné. Keď som si to dala zobrať, tak doktor mi oznámil, že sa stala chyba a deti už mať nemôžem. Ale vtedy nemocnice boli inak postavené ako teraz. Teraz je medicína popredu." hodila nad tým rukou a pokračovala, ,, mám dve detičky, ale adoptované. Vychovávala som ich ako svoje, pravda, ale predsa sa to nevyrovná pravej materinskej láske."

Ďalej som počúvala sestričkine monológy. Zdá sa, že toho prežila veľa. Cestou na sálu som tuho premýšľala o tom,či to mám spraviť alebo nie. Keď som čakala na doktora, zalieval ma studený pot a v bruchu som mala mravčeky. Prišiel doktor,ktorý už bol prezlečený a pripravený mi to dieťa vybrať, ale ja som sa bála a nahlas som vykríkla: ,, Počkajte! Ja to nedokážem." v tom momente prestal a hrdo sa na mňa usmial.

,, Tým pádom, si slečna môžete zobrať všetky veci a ísť domov."