Len priatelia?

25. kapitola: Nový začiatok.

Sedím tu už snáď mesiac. Nikoho nepúšťam do svojej izby a ani ja z nej nevyliezam von. Napchávam sa nezdravými vecami, čo som nikdy nemala vo zvyku, a celé dni len ležím v termo pyžame, ktoré už smrdí od môjho potu. V slúchadlách sa mi stále opakujú tie isté depresívne pesničky typu Lany Del Rey. Premýšľala som nad tým, čo asi robí, kde je. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že sedí pri tej žene, ktorá mu o pár mesiacov porodí syna alebo dcéru, hladká ju po brušku a hovorí ako ich oboch miluje. Možno mám príliš skreslenú predstavivosť, ale ja to neviem pustiť z hlavy.
Matka ma chce donútiť na sedenia k psychológovi, ktoré by mi vraj pomohli, ale ja toho názoru nie som. Tí ľudia si s vami odsedia hodinu, rozprávajú o tom ako vás veľmi dobre poznajú, a že vedia ako sa cítite, ale nakoniec , jediné o čom im ide sú vaše peniaze. Dokonalé zarábanie si na šibnutých ľuďoch.
Mám pocit, že celý svet je proti mne, že ma nemá nikto rád. Ale vlastne za to si môžem aj celkom sama. Mama je na mňa nahnevaná, že nechodím do školy a nepripravujem sa na maturity, ktoré mám už o mesiac. Juraj je tiež toho názoru, že by som sa mala posnažiť a konečne sa dať do poriadku. Odkedy sa s mamou zobrali, správa sa ako otec alebo sa aspoň o to snaží. Jana sa odsťahovala k svojej priateľke, takže tá ma opustila už úplne. Povedala mi, že sa nemám trápiť a ak by sa niečo dialo, mám sa ozvať, čo ja sama od seba nikdy neurobím. Maťa sa mi od toho incidentu s Martinom neozvala, aj tak netuším čo ju tak veľmi žralo, že nemohla za mnou prísť a aspoň sa spýtať ako sa mám. No a Tomáš? Ten to už vzdal. Po šťastnej - nešťastnej dovolenke mi pár krát zavolal, zmohol sa aj na nejaké tie správy a smsky typu, že ho to veľmi mrzí. Keď videl, že to nezabralo, posielal mi každý deň jednu ružu, ktorú som i tak vyhodila. Raz sa dokonca odvážil prísť a zaklopať ( odchytil si to presne vtedy, keď som bola sama doma ) a snažil sa mi to vysvetliť. Vysvetlenie bolo samozrejme také, že to nerád hovorí, ale musí ostať s Lenkou, pretože nechce byť braný ako darebák. Pre mňa darebákom je, či chce či nie. Keby ma nepodviedol nemuselo by sa stať to čo sa stalo. Ale keď som ho dnes videla ako sa za ruky s ňou prechádza na našej ulici, povedala som si dosť a konečne som sa zobudila. Ráno som rodičom spravila raňajky, napísala im na papierik ako sa veľmi ospravedlňujem a že ich ľúbim, no a vyrazila som do školy, kde som nebola skoro mesiac aj pol.
Auto som odparkovala blízko školy, pretože tá naša vlastné parkovisko nemá, zobrala si tašku a s veľkým povzdychom a hanbou vkročila na jej areál. Dúfam, že zase riešili môj vzťah s Tomášom a všetky oči budú upriamené len na mňa. A naozaj, nemýlila som sa. Ako som vošla dnu, každá jedna hlava sa pootočila ku mne a zazerali tak, že ma to až pálilo na chrbte. Len som pokrútila hlavou a podišla ku svojej skrinke. Aby toho nebolo málo, všetky učebnice sa mi vysypali z tašky, pretože sa mi roztrhla.

,, Došľaka!" hodila som nad tým rukami a čupla si, aby som ich všetky vyzbierala.

,, Pomôžem ti?" ozvalo sa za mojím chrbtom a keď som sa za seba pozrela ostala som v nemom úžase. No, do kelu!

Prepáčte, že mi to opäť trvalo tak dlho, ale ja už neviem, kde mi hlava stojí. Každopádne, tu je nová časť, tak užívajte. Názory, vote-y, správy - za čokoľvek budem vďačná :-) Pekný večer prajem.