Len priatelia?

14. kapitola: Mamička.

,, Prosím? " vyšlo naraz z našich úst.

,, Zrejme ste to nečakali," pousmial sa doktor a sadol si na moje lôžko, ,, ste v druhom mesiaci."

,, Nie, ale to nie je možné, bola som u gynekológa.." nechápavo som sa zamýšľala nad tým, ako si to nemohol všimnúť a hlavne, ako som si to nemohla všimnúť ja.

,, Pokiaľ viem z papierov čítať, nerobil vám sono. Čiže to nemal ako zistiť." pokojne mi oznámil, ako by sa nič nedialo. Ale dialo. Neviem, či som bola pripravená stať sa matkou. Nie v takomto mladom veku.

,, Asi vás nechám osamote. Máte toho veľa na preberanie." opäť sa zatváril bezstarostne a odišiel.

,, Wau." prisadol si ku mne Tomáš a sám nevedel, čo povedať. Ani ja nie.

,, Takže budeme mať dieťa." hodila som rukami a zatvárila sa ako by mi ušli raňajky.

,, Ono je to skvelá správa, ale .."

,, Hej, ani ja neviem, či sme na to pripravení. Sme mladí a ja neviem, či budem dobrou matkou. Veď na seba mám ledva čas. A čo škola? Čo bude s mojou školou? Budeš pracovať len ty a to nedopustím, aby si ťahal celú domácnosť. Ani neviem, či mi pomôže mama. Síce tá ťa až moc miluje na to, aby odmietla tvoje dieťa. Vlastne je to naše dieťa. Preboha, prečo sa na mne smeješ ?" v priebehu sekundy som zo seba vysypala milión viet a výčitiek.

Chytil ma za ruku, tak ako to vždy robil, keď som niečo nezvládala a povedal: ,, Po prvé, budeš tá najlepšia matka na zemeguli. Ten malý prcek bude šťastný, že má takých rodičov ako sme my. Po druhé, myslím, že tvoja matka bude nadšená, že bude mať vnuka alebo vnučku. Po tretie, mám veľmi dobre platenú prácu, takže to veľmi rád potiahnem a po štvrté, školu si môžeš dorobiť."

,, Nie, ja to asi nezvládnem. Pozri sa, veď ja neviem, čo mám robiť. Mám ...mám len 21 rokov, nemôžeme sa starať o dieťa."

,, Zvládneme to. Vždy sme všetko zvládli spoločne." utešoval ma, ale mala som pocit,  že to bude horšie.

,,Prepáčte, chcem len so slečnou Idesovou prebrať pár záležitostí." opäť sa vrátil doktor, ale v rukách držal viac papierov.

,, Kľudne tu môže zostať." usmiala som sa. Nemala som sa čoho báť. S Tomom nemáme tajnosti.

,, Takže, budem vám klásť zopár otázok, áno?" prikývla som, že som pripravená.

,, Máte v rodine nejakú dedičnú chorobu?" myslím, že to bola otázka pre oboch.

,,Nie." odpovedali sme naraz.

,, Máte vy nejaké choroby? Poprosím, aby ste nezatajovali aj tie pohlavné."

,, Nie, nič také." odpovedala som a pozrela sa na Tomáša.

,, Nie, nie."

,, Psychické poruchy?"

,, Nie."

,, Dobre," dopísal si poznámky a položil pero, ,, teraz tá najdôležitejšia otázka, slečna Idesová. Premýšľali ste o potrate?" po dokončení jeho otázky sa mi rozbúchalo srdce a zastavil sa mi dych. Jasné, že som o tom premýšľala. Napadlo mi to hneď ako vyslovil slovo tehotná. Prehltla som a opatrne som povedala: ,, Áno."

,, To nemyslíš vážne ?!" nečakala som až takú vrtkú reakciu. Oboril sa na mňa ako keby som nemohla povedať svoj názor.

,, Prosím, nevystavujte svoju partnerku stresu."

,, Pred chvíľou sme sa bavili, že to spolu zvládneme a teraz si to chceš nechať zobrať?"

,, Ty si o tom rozprával. Ja nie. Prepáč Tomáš, ale ja to nezvládnem. Určite nie v takomto mladom veku."

,, Ty si sa úplne zbláznila? Chceš zabiť niečo nevinné?! To nesmieš, tiež mám právo o tom rozhodovať. Je to aj moje dieťa, ak by si náhodou zabudla."

,, Musím vás poprosiť, aby ste odišli." trochu zvýšeným hlasom ho doktor poprosil o láskavosť,ktorú by mi Tomáš preukázal.

,, S radosťou." hodil na mňa nenávistný pohľad a zabuchol za sebou dvere. Celý čas v nemocnici som bola ako bez duše.

,, Dobre, tak prosím, ak ste si stopercentne istá, podpíšte tieto papiere. O dva dni by sa zákrok mohol konať. Prosím príďte deň pred tým. Musíme urobiť predoperačné vyšetrenia." podpísala som sa na papiere, ktoré boli položené na stole a odišla som.Po tichu, bez pozdravu. Myslím, že to ten doktor chápal. 

Cestou domov som zavolala Katke a plakala jej do telefónu. Chápala moju ťažkú situáciu,ale taktiež chápala Tomáša. Aj ja som ho chápala. Odjakživa to bol rodinný typ. Mal rád deti a vždy,keď sme boli menší sníval o tom, že so ženou bude mať malého futbalistu. Prišla som domov niečo po polnoci. Nečakal ma pred nemocnicou, nečakal ma pred bytovkou. Zovrelo mi srdce. Musí byť naozaj nahnevaný. Vošla som do bytu a kľúče položila na komodu, ktorá stála v chodbe. Vyzula som sa a potichu som sa zakrádala do obývačky. Zbadala som ho ako leží na pohovke. Aj s perinami.

,, Dnes nebudeš spať pri mne?" opatrne som sa opýtala. Nechcela som začať ďalšiu hádku, ale cítila som, že príde.

,, Čuduješ sa?" odsekol, pri čom sa ani na mňa nepozrel. 

Sadla som si k nehu a jemne ho pohladkala: ,, Prepáč mi." 

,, Seriem na tvoje ospravedlnenia a výhovorky." kopol nohou tak, že mi odpálil ruku.

,, Čo mám podľa teba robiť? Nechať si to dieťa, nedoštudovať a byť mamou na plný úväzok. Nezvládla by som to. Nie som stavaná na to byť matkou. Aspoň nie teraz. Čakala som, že sa to stane o pár rokov neskôr, keď budem mať stálu prácu a bývanie."

,, Hovno! Vravel som ti, že mám dobre platenú prácu. Prežili by sme, aj keby si veľmi nechcela! Odjakživa vieš, že túžim po malom decku. Vždy som taký bol. A keď nám to ten doktor povedal, bol som zaskočený, ale tešil som sa, že o pár mesiacov tu bude dieťa,ktoré som splodil s tebou. S láskou môjho života. Ale nie, ty, žena, ktorú nekonečne milujem a položil by som za ňu život, sa rozhodneš za nás oboch! Nevypočula si si môj názor na to, neprebrala si to so mnou a ty čakáš, že keď prídeš domov budem sa s tebou normálne rozprávať? To čakáš? Pozri, chápem, že som napáchal veľa sračiek, ale Miša pochop. Kvôli tebe som sa toľko natrápil a už to opäť nechcem zažiť. Nikdy nechcem zažiť ako si sa hrala na nedostupnú a potom si sa dala do kopy s násilníkom. Potom si ma odkopla za neveru, to chápem, ale naťahovala si ma rok,kým sme sa opäť stretli a skočila si so mnou do postele. A teraz, keď som opäť šťastný a mám všetko, čo si len muž môže priať, tak mi to opäť zoberieš? Áno,milujem ťa, som s tebou šťastný, ale už nevládzem. Nevládzem sa pozerať na to ako strácam všetko, čo k životu potrebujem. Dal by som ti všetko a ty to vieš. Si skvelá. Vždy som po tebe túžil, ale keď si bola moja malá Miška, nikdy by si nepomyslela na potrat. Nikdy by si nepomyslela zobrať mi moje šťastie. Niekam si pominula. Neviem, čo je s tebou. Viem, že je toho veľa na teba aj na mňa, ale toto mi prosím nerob." pri jeho slovách mi tiekli slzy. Všetko, čo povedal bolo tak pravdivé a všetko v mojom tele sa scvrkávalo na malé kúsky. Chcela som sa zabiť za to, ako som mu po celý čas ubližovala a on nemal nikdy odvahu povedať mi to.

,, A ak nechceš zmeniť svoj názor, rozlúč sa aj so mnou." ďalší úder. Už som to nemohla počúvať. Už som nevládala ovládať samú seba. Pozrela som sa naňho a v jeho očiach som taktiež zazrela slzy. Zobrala som sa a odišla som do izby, kde bolo príjemné teplo a tma. Oblečená, v tom v čom som prišla, som sa zababušila do deky a snažila sa zaspať.