Len priatelia?

16. kapitola: Koniec.

Domov som prišla vyčerpaná a rozhodená. ,,To dieťa som si nechala. Brucho budem mať ako dve futbalové lopty, ale to ma štve najmenej." pomyslela som si. Najhoršie na celej veci je, že ma opustil otec tohto krásneho stvorenia a ja neviem, kde sa túla a čo presne robí. Keby mi aspoň dvíhal mobil, keby bol aspoň náznak toho, že je niekde tu. Mala som však pocit, že odišiel už natrvalo a veľmi ďaleko. Katka ho vraj videla na zastávke s veľkým kufrom. Ale aj tak by som si nedokázala to dieťa vziať. Myslím, že je to ďalší dôkaz našej lásky a keby ho zakopem úplne pod zem, myslím, že by sa všetko medzi nami rozplynulo.

Veci som hodila vedľa postele, kde som si práve ľahla. Bola veľká, priestranná, čiže by sme sa tu zmestili aj štyria. Viečka mi klipkali a pomaly som zadriemala, keď ma zobudil zvonček. Srdce mi začalo byť ako divé, nie z toho, že som nevedela kto zvoní, ale len z toho, že som sa zľakla a strhla zo spania! Pomalými a tackavými krokmi som sa dostala ku starým dverám, ktoré tu zostali ešte po bývalom majiteľovi. Mala by som ich vymeniť. Otvorila som dvere a zrazu sa na mňa vyvalila toľká kopa viet, že som ich nestihla vnímať všetky naraz.

,, Volal som do nemocnice a vraj tam nie si! Hneď som vedel, že si to nedokázala urobiť. Bože, ja som sa zľakol, že je po všetkom Tak veľmi som si vydýchol, keď mi doktor povedal, že si hneď ušla. Viem, že som sa zachoval ako pokrytec, ale pochop trošku aj mňa, že..." hovoril to tak rýchlo, ako keby sa bál, že mu pred nosom zavriem dvere a už mu ich nikdy neotvorím. Zachoval sa síce ako idiot, odišiel a nerešpektoval moje rozhodnutie, ale ja som sa zachovala rovnako. Už som pochopila, že toto je čo chcem a nesmiem to len tak pustiť.

,, Počkaj, kľud. Nechceš .. nechceš ísť radšej dnu?" navrhla som, pretože stál s ťažkým kufrom predo dvermi.

,, Ach, prepáč. Som z toho úplne zmätený."  vošiel dnu a vyzul sa. Položil kufor a chvíľu sme tam obaja mlčky stáli. 

,, Myslím, že som spravila chybu a ..." ale jeho plné pery ma zastavili. Bozky boli čoraz intenzívnejšie, teplejšie a vášnivejšie. Točila sa mi z toho hlava, podlamovali sa mi nohy, tak ako vždy, keď som v jeho prítomnosti. Držal ma za boky, tískal si ma k sebe bližšie a bližšie, ako keby sa nevedel nasýtiť mojej prítomnosti. Všetko vzbudzovalo vzrušenie. Jeho vôňa, teplé dlane, či hladné bozky. Bol tak nežný a zároveň nepochopiteľne vášnivý. 

,, A strašne to ľutujem." dopovedala som, keď mi venoval posledný bozk a doladil ho jemným kusnutím.

,, Už sa kvôli tomu netrápme, áno? Od dnes náš život bude plný harmónie, kľudu a lásky. Nechcem ťa stratiť,nechcem ani stratiť to malé, ktoré sme spolu splodili. Navždy budeme jedna veľká rodina. To ti sľubujem." jeho slová ma dojali. Hriali ma pri srdci ako letné slnko a od tohto krásneho dňa som nezhodila z tváre úsmev. 

...

O pár mesiacov som Tomášovi porodila krásneho syna. Zdalo sa, že to neprežije, ale každý deň sme mu ako rodičia dodávali silu. O pár týždňov sme si ho mohli zobrať domov a žiť ako naozajstná rodina,po ktorej sme obaja už odmalička snívali. Čo sa týka Tomáša, tešil sa ako malý. Rád mi pomáhal s prebaľovaním, či kúpaním. Bol to otec, akého som pre svoje dieťa vždy chcela.

Katka mu bola krstná. Sama som nečakala, že sa na to dá, ale od kedy žije so svojím profesorom biológie má viac energie a pochopenia ako kedysi. Stále sme dobré priateľky, bláznivé a mladé.

Neviem prečo, ale som so svojím životom spokojná. Nech sa v ňom udiali akékoľvek prekážky, mala som tu lásku, ktorá ma vždy podržala a doteraz sa jej neviem vzdať.

Zdravím moje drahé čitateľky.

Možno vám bude smutno, že tento príbeh sa už definitívne končí, ale myslím, že bolo na čase. Nemá zmysel tam dávať toho veľa, keďže príbeh sám o sebe bol zo začiatku zložitý. Ešte raz a posledný krát vám ďakujem za to, že ste boli ochotné stráviť čas pri svojom počítači alebo mobile, čítaním mojej knihy. Nebola to samozrejme len taká obyčajná kniha. Boli to moje nápady, bola to moja fantázia,ktoré mi pomáhali zvládnuť niečo takéto. Som na vás hrdá. Dosiahli ste krásny počet čítaní, hodnotení a komentárov. Ďakujem za podporu, za názory. Ani neviete, ako ste mi pomohli. Tento príbeh je vlastne aj vaša zásluha, keby nemám ľudí,ktorým sa páči moje písanie,neviem, či by som tento príbeh dokončila.

Posledný krát vám aj píšem o mojom novom príbehu, ktorý sa volá Dreams. Nemám samozrejme právo vás do ničoho nútiť, ale ak by vás zaujímala aj moja ďalšia tvorba,ak sa vám páčil môj štýl písania, určite budem veľmi šťastná ak sa dáte do čítania aj tohto príbehu, ktorý  budem taktiež písať od srdca.

Ešte raz vám patrí veľká vďaka a snáď si vaše komentáre budem môcť prečítať a na ne odpísať aj v mojich ďalších príbehoch. 

Do skorého videnia! :)