Len priatelia?

24. kapitola: Radšej budem mŕtva.

,, Bol to skvelý večer." poznamenala som, kým som otvárala dvere od našej kráľovsky veľkej izby.

,, Ty si skvelá." pritiahol si ma k sebe za lakeť a pobozkal ma. Vošli sme do izby, zložili si veci a po jednom sa šli osprchovať.

,, Ako ešte ideme využiť zbytok nášho týždňa?" mierne som kričala, pretože cez fén ma nebolo možné počuť.

,, Sranduješ? Je tu plno pamiatok. Je sa na čo pozerať." nepovedala som mu na to nič. Pomaly som si rozčesávala moje dlhé kučeravé vlasy, pretože som mala po hlave hrozne veľké guče.

,, Ale viem, ako by sme mohli ukončiť dnešný deň." podišiel ku mne a jemne si ma pritiahol za boky. Hlavu som si položila na jeho rameno a slastne si užívala jeho teplé a dokonalé bozky na krku.

,, Milujem ťa." zapriadol.

,, Ja teba tiež. Nekonečne moc." otočila som sa k nemu a doslova sa prilepila na jeho plné a sladké pery. Ochutnala som každý kúsok jeho pier a cez bozky som ho nežne hodila na posteľ, kde som ďalej pokračovala na krku a hrudi. Dnes som sa rozhodla, že tu budem dominantnou ja. Preto sme celý večer robili veci podľa mňa. On len nevinne ležal a snažil sa mi prispôsobiť, čo sa mu darilo. Asi ma rád videl vo veliteľskej pozícií.

,, Ty - si - neuveriteľná." každé jedno slovo zvýraznil. Povedal ho nahlas a zreteľne. Za kompliment som mu darovala jemný bozk, ktorý sa nakoniec zmenil na ten francúzsky. Som s Tomášom skoro 2 roky, ale pri jeho bozkoch mám stále tie isté motýliky v brušku a neukrutný zmätok v hlave. Keď sme prestali, pozrela som sa mu priamo do očí a usmiala sa. Ľahla som si na jeho hruď a pomaly zaspávala.

,, Krista! " začula som hluk, ktorý vychádzal z balkóna. Pozrela som sa na pravú stranu postele, ale bola prázdna. Obliekla som si svoj obľúbený saténový župan a odsunula veľké presklenné balkónové dvere. Keď som sa otočila doprava naskytol sa mi hrozný pohľad. Tomáš udieral päsťou do steny, ktorá bola špinavá od jeho krvi. Jeho hánky boli strašne dokrvavené.

,, Čo to robíš?" pribehla som k nemu a snažila sa ho prinútiť, aby prestal a pozrel sa na mňa. Prestal, ale nedokázal upriamiť svoje oči na mňa. Bežala som rýchlo po obväz, ktorý mi mama zabalila do lekárničky. Teraz jej za ňu naozaj ďakujem. Taktiež som vybrala vatičky a alpu. Keď som prišla na balkón všetko mi to popadalo na zem. Bola som nervózna. Nechápala som, čo to do neho vošlo. Zobrala som jeho pravú ruku a rany mu vydezinfikovala. Boli tak veľké a hlboké. Neviem, čo ho tak rozhnevalo, že to musel takto prehnať. Po prečistení som mu ruku obviazala a všetko ostatné odložila. Opäť som si sadla k nemu a čakala na vysvetlenie. V očiach sa mu leskli slzy.

,, Preboha, čo sa deje, Tomo? Naháňaš mi strach." pribehla som k jeho stoličke a čupla si. Zadívala som sa mu hlboko do očí a videla tam smútok. Ale obrovský smútok.

,, Ja ... nemôžem. Znenávidíš ma. Prídem o teba." tvár si položil do dlaní. Prvý krát som videla chlapca naozaj plakať.

,, Tomo, nech sa stalo čokoľvek som tu s tebou. Sľubujem." objala som ho najsilnejšie ako som mohla.

,, Ja .." postavil sa a nervózne chodil hore dolu.

,, Čo?" postavila som sa a čakala na jeho odpoveď. Nemala som z toho vôbec dobrý pocit.

,, Kurva! Mám dieťa." zastavil, zaťal päste a mnou prešla jedna veľká vlna sklamania, smútku a bohvie ešte čoho.

,, Pro - prosím?" mierne som sa zakoktala. Nemohla som tomu uveriť.

,, Ja ti to vysvetlím." chytil ma za ruky a pomaly so mnou prechádzal cez prah balkónových dverí až k posteli, kde sme si obaja oproti sebe sadli. Sedela som tam s kamennou tvárou a čakala na vysvetlenie. Už teraz viem, že nastal definitívny koniec nášho vzťahu.

,, Lenka. Ona mi volala, že je tehotná a ..."

,, To je hneď jasné, že si otec?" zrazu som bezcitne naňho vyskočila.

,, Bol som na testoch otcovstva."

,, Nedá sa to zistiť až po narodení?" opýtala som sa.

,, Miška, to dieťa sa už narodilo."

,, Koľko si mi to chcel akože tajiť?!" postavila som sa a začala neskrotne kričať.

,, Myslel som, že keby sa preukázalo, že to dieťa nie je moje, tak by sme šli ďalej a o ničom by si nemusela vedieť."

,, Si chrapúň!" šplechla som mu do tváre. On ma chytil za ruky a snažil sa ma ukľudniť, ale ja som sa z jeho rúk vymanila a jednu facku mu s radosťou darovala.

,, Nepribližuj sa! Zajtra odchádzam. A už ťa nechcem nikdy v živote vidieť. Nikdy!" v tom som sa zosypala. Padla som na kolená a plakala. Trvalo len pár sekúnd, kým ma zodvihol zo zeme, ale mne to pripadalo ako keby som na nej celú večnosť. Točil sa mi celý svet a nechápala som tomu čo sa deje. On má dieťa, ale nie so mnou. Ja som túžila po našom dieťatku, ja som s ním chcela žiť, ale tú ilúziu mi zobral on a tá jeho Lenka. Som hlúpa, hlúpa, že som mu na všetko skočila.

RADŠEJ BUDEM MŔTVA AKO KEBY SOM MALA ŽIŤ BEZ NEHO.