Keď láska bolí... ✓

6. Metlobal

Keď sa vrátil do klubovne, všetci ho už netrpezlivo očakávali.

„Tak ako?" vyhŕkol naňho Ron namiesto pozdravu, len čo sa Harry pretisol cez portrétovú dieru.

„Môžem hrať!" zrúkol Harry z plných pľúc a už nevládal ukrývať svoju radosť. Celú cestu do klubovne svoje emócie potláčal, ale teraz im konečne mohol nechať voľný priechod a naplno sa prejaviť. Hermiona s radostným výkrikom vyskočila z kresla a celá rozžiarená sa mu vrhla okolo krku. Harry nezaváhal ani sekundu a bez rozmýšľania ju pobozkal.

„Ja neverím, to fakt??" neveril Ron vlastným ušiam a trošku ním myklo pri pohľade na Harryho a Hermionu, no tváril sa že ho to vôbec nezaujíma. „Ja som neveril, že ťa nechá hrať." vydýchol. „Čo sa mu stalo? Udrel si ho do hlavy?" uškrnul sa.

„Vážne. Myslel som si, že zle počujem keď mi na odchode poprial veľa šťastia na zápase. Takmer som zinfarktoval. Dal by som krk na to, že si ma tam v sobotu nechá a bude si vychutnávať moje zúfalstvo." odpovedal mu Harry, ešte stále objímajúc Hermionu. „Myslím, že sa zbláznil."

„Hm... a možno chce ísť na zápas aj on, pozrieť sa ako nám to Slizolin natrie." nezaprel Ron svoj skepticizmus.

„To je jedno, keby aj, hlavné je že môžem hrať a my sa Slizolinom poraziť nenecháme. Na taký metlobal Snape do smrti nezabudne a bude ľutovať že tam vôbec lozil." usmieval sa Harry, dôverujúc svojmu tímu. „Na tréningoch ste hrali skvelo, pokiaľ budete tak hrať aj na zápase, nemôžeme prehrať."

Aj napriek optimizmu mal Harry ráno v deň zápasu strach. Bál sa, že sa niečo pokazí, že hráči nebudú v takej dobrej forme ako posledný týždeň, a že jeho prvý zápas v pozícii kapitána sa do histórie chrabromilského metlobalu zapíše ako veľké fiasko.

Keď prichádzal spolu s členmi tímu na raňajky, mal stiahnutý žalúdok. No keď sa od chrabromilského stola ozval veľký potlesk, zdvihlo mu to náladu a cítil sa oveľa istejšie. To, že sa od slizolinského stola vzápätí ozval piskot a húkanie mu už náladu nepokazilo. Po hrianke so slaninou a vajíčkom a mnohých želaniach aby Slizolin rozdrvili, sa odobrali do šatne.

V šatni ich už čakali dievčatá prezlečené do metlobalových habitov. Keď boli všetci hotoví, po Harryho krátkom príhovore – v ktorom zdôraznil to, že nikdy nehrali tak dobre ako teraz a majú na to poraziť Slizolin – sa pochytali za ruky a zaželali si vzájomne veľa šťastia. Za obrovského revu a piskotu vyšli na štadión, na ktorom dominovali dve farby: červeno-zlatá a zelená so striebornou. Aj napriek mrazivému počasiu – tento rok sa úvodný zápas sezóny Chrabromil proti Slizolinu hral o niekoľko týždňov neskôr ako zvyčajne – boli tribúny plné. Prišla takmer celá škola, (s výnimkou pána Filcha a jeho mačky, samozrejme...), pretože nikto si nechcel nechať ujsť zápas odvekých rivalov, ktorý býva každý rok lákadlom a zaujímavým otvorením metlobalovej sezóny..

Chvíľku po nich nastúpil aj slizolinský tím na čele s novým kapitánom Urquhartom. Harrymu sa pri pohľade naňho neubránil myšlienke, že slizolinský tím tvoria samé gorily, len Malfoy sa tam ocitol nejakým omylom.

Rozhodkyňa madam Hoochová vyzvala kapitánov aby si podali ruky, zapískala a zápas sa mohol začať.

Hráči vzlietli do vzduchu a rozleteli sa. Harry urobil zahrievací okruh okolo štadióna, vietor mu strapatil vlasy a mrazivý vzduch mu štípal líca a zachádzal mu až pod nechty, no bol vo svojom živle. Tento pocit miloval, pre toto mu stálo žiť a znášať rôzne príkoria. Pokojne by vytrpel aj desať trestov u Snapa, len nech môže lietať a hrať. Keď sa upokojil a dostal sa do tej správnej formy, pustil sa hľadať ohnivú strelu, pričom nespúšťal oči z Malfoya. Dolu pod ním sa rozpútal boj. Chrabromilčania bojovali ako levy a nedali Slizolinu šancu skórovať. Po polhodine Chrabromil viedol osemdesiat nula, Ron sa niekoľkokrát skvelo predviedol, zopár striel zachytil akoby zázrakom, a Ginny trafila päť z ôsmich chrabromilských gólov. Zdalo sa, že Chrabromilu sa všetko darí. Stále bodovali a Ron pochytal takmer všetky strely Sslizolinčanov. Hráči Slizolinu zúrili a hrali čoraz tvrdšie a nebezpečnejšie. Ale ani množstvo faulov a atakov zo strany Slizolinu chrabromilčanov neodradili. Po ďalšej polhodine bolo skóre stopäťdesiat ku štyridsiatim v prospech Chrabromilu. Hoci si počínali výborne, Harry už začínal byť nervózny. Kde je zlatá strela? Obzeral sa okolo seba a pohľad mu zaletel ku tribúnam. A tam, na slizolinskej strane, sedel Snape a uprene sledoval hru. Vedel to, nenechá si ujsť zápas...Prišiel povzbudiť svojich. Odvrátil pohľad z tribún a snažil sa sledovať hru. No nemohol si pomôcť, pohľadom stále blúdil k Snapovi. Akoby ho hypnotizoval. Žeby mal Ron predsa len pravdu a prišiel zabezpečiť prehru Chrabromilu? Spomenul si, ako ho v prvom ročníku upodozrievali,ho že chcel zhodiť Harryho z metly. A pritom to bolo úplne inak a Snape sa snažil Harrymu pomôcť. S absolútnym vypätím síl sa snažil vypudiť z hlavy myšlienky na Snapa a sústrediť sa na hru. No táto malá chvíľa nepozornosti sa Harrymu takmer vypomstila. Odrazu mu popri uchu presvišťala zlatá strela a vzápätí na to okolo neho preletel Malfoy so samoľúbym výrazom na tvári. Harrymu takmer zamrelo srdce. Nebol si istý či Malfoy zlatú strelu zbadal, ale rozhodol sa pre riskantný zákrok. Strhol metlu a rútil sa prudko k zemi. A Malfoy za ním, Harry sa usmial. Však počkaj Malfoy, teraz ti ukážem. Tesne pred zemou pád zastavil, zmenil smer a letel priamo nahor. Malfoy však také šťastie nemal, zareagoval prineskoro a kým Harry už vysoko vo vzduchu držal víťazoslávne zlatú strelu, za ohlušujúceho revu na chrabromilskej tribúne, Malfoy sa ešte len zviechal zo zeme. Keď pochopil že je po všetkom a Harry ho hnusne dobehol, od zlosti bol celý bez seba.

Naopak, iný slizolinčan sa úprimne tešil z víťazstva Chrabromilu a obdivoval Harryho drzú odvahu na taký riskantný zákrok.

Harryho po pristáti na zemi obkľúčili spoluhráči a volali mu na slávu. Harry sa cítil neskutočne šťastný a inštinktívne objal Ginny. „Ďakujem vám, bez vás by som to nezvládol," usmieval sa a snažil sa prekričať rev spoluhráčov. Odrazu sa tam dovalil nazúrený Malfoy.

„Potter, ja ťa zabijem!" kričal, červený od zlosti, a mieril naňho prútikom „ toto si nemal... Toto keď sa dozvie môj otec, tak..."

No Harry sa už nedozvedel, čo by sa stalo, lebo práve vtedy k nim pribehol Snape, zdrapil Malfoya za plece, pošepkal mu niečo do ucha a ten neochotne odišiel. Pri odchode však nezabudol na Harryho zazrieť pohľadom plným nenávisti a zavrčať mu že toto ešte oľutuje.

„Potter, bol to dobrý zápas, blahoželám," potichu povedal Snape a podal Harrymu ruku, čím vyvolal všeobecné prekvapenie. „Hrali ste dobre, aj keď tá Vronského finta bola veľmi riskantný ťah. Ak by si bol pán Malfoy vážne ublížil, mali by ste z toho veľké problémy." povedal, hľadiac Harrymu do očí, no z jeho tváre sa nedalo vyčítať nič, opäť si nasadil tú svoju nepreniknuteľnú masku. Ale ten dotyk ruky vyvolal v Harrym zvláštne chvenie, zvláštny, ba až nepríjemný pocit.

„Ďakujem, pán profesor!" zakričal Harry za odchádzajúcim Snapom a neveriacky civel na ostatných spoluhráčov, ktorí takisto nechápali toto Snapove gesto. Okrem toho, odkedy sa Snape rozumel metlobalu? Harry rástol od hrdosti. Ešte nikdy nebol na seba taký hrdý ako práve teraz. Vedúci Slizolinu mu práve zablahoželal k dobrej hre a porazeniu Slizolinu...

„Ďakujem vám, boli ste skvelí, zaslúžite si oslavu!" prelomil trápne ticho po Snapovom odchode Harry a spolu s tímom sa v dobrej nálade a malom rozbore zápasu odobrali oslavovať do klubovne.