Keď láska bolí... ✓

47. Tajomstvo mysľomisy I. (Život v pekle)

Harry prudko vrazil do dverí riaditeľne, bez pozdravu, nedbajúc na zdesené reakcie portrétov bývalých riaditeľov na jeho bezočivé správanie.

Vlani tu bol toľkokrát, že sa tu už cítil ako doma. Zamieril priamo ku skrinke, kde si Dumbledore odkladal mysľomisu. Dúfal, že otec ju má na tom istom mieste.

Bola tam. Široká kamenná misa na okraji lemovaná runami. Mysľomisa. Trasúcimi rukami ju vybral a položil na stôl. Trošku nešikovne do nej vložil obsah fľaštičky, ktorú až doteraz pevne zvieral v prstoch a nebol by ju pustil ani za nič. Posledný otcov dar.

Spomienky sa vírili, striebornobiele vlákna ho volali a lákali ako magnet.

Opäť naňho doľahla ťažoba uplynulej hodiny a rozplakal sa. Vedel, že nemá veľa času, daná hodina uplynie ako voda. Netušil, koľko toho mu otec chce prostredníctvom spomienok povedať a tak nemohol strácať čas. Utrel si slzy, a ponoril sa do spomienok. Dúfal, že neuvidí nič, čo by jeho už tak obrovskú bolesť a prázdne miesto v srdci zhoršilo.

Nebolo to prvý raz, čo si prezeral niekoho spomienky. Dokonca aj niektoré otcove už videl, hoci na ten moment, keď ho pri tom prichytil, by najradšej zabudol. Teraz však mal pocit, akoby to robil prvý raz. Srdce mu splašene bilo a cítil sa... divne, hoci tentoraz nerobil nič, čo by nemal. Otec mu svoje spomienky odovzdal sám.

Nervózne padal dole a keď konečne pristál, vyľakane sa mykol. Rozhliadol sa.

Ocitol sa na slnkom zaliatej lúke, plnej rozkvitnutých voňavých kvetov, no zjavne tam bol sám. Zmätene sa obzeral naokolo. Prečo sa ocitol práve tu, keď tu nikto nie je? Je to vôbec spomienka?

Ako na zavolanie, neďaleko od neho sa ozval zvonivý dievčenský smiech. Vybral sa za tým zvukom a po niekoľkých metroch našiel vo vysokej tráve ukrývať sa dve deti. Chlapec a dievča, obaja desať – jedenásťroční.

Chlapec bol bledý, chudý, na svoj vek nízky, s dlhými čiernymi vlasmi, v oblečení na jeho vek priveľkom. Harrymu nevdojak pripomenul seba u Dursleyovcov. Dievča, vysoké a chudé s dlhými kučeravými ryšavými vlasmi a šibalskými iskričkami v očiach.

„Mami...." šepol Harry takmer nečujne.

„Dostala som ho!" smiala sa Lily a mávala mladému Severusovi pred nosom listom s rokfortskou pečaťou.

„Vidíš, vravel som ti," usmial sa šťastne Severus. „Vedel som, že ti príde. Si výnimočné dievča..."

Harry sa zachvel. V otcovom pohľade jasne videl obdiv voči malej Lily, túžbu i lásku. A vďačnosť. Uvedomil si, že jeho mama bola pravdepodobne jedna z mála (ak nie jediná), čo sa s ním vôbec bavila. Prišlo mu ho ľúto.

„Budeme spolužiaci!" radostne zvýskol Severus. A prv, než Harry spomienku opustil, začul otcove želanie, aby boli obaja v rovnakej fakulte, v Slizoline.

***

Severus sedel na ustlanej posteli v stroho zariadenej miestnosti a čakal. Harryho pri pohľade na biedne zariadenie pichlo u srdca. Stará vŕzgajúca posteľ, ktorá určite zažila i lepšie časy, rozheganý stôl, vyzerajúci, že sa každú chvíľu rozpadne, a nízka komoda pri posteli boli jediným nábytkom Severusovej detskej izby. Čoraz väčšmi chápal, že mali toho spoločného viac ako si mysleli, či dokázali pripustiť. Zrak mu padol na ošumelý kufor pri dverách a klietku, v ktorej netrpezlivo škriekala sova.

Odrazu vpálil do izby vysoký, statný muž s krátkymi tmavými vlasmi a krivým nosom, ktorého podoba so starším Severusom bola až zarážajúca.