Keď láska bolí... ✓

41. Posledný kúsok skladačky

„Čo to malo, pre Merlina, znamenať?" vzdychol si, keď osamel. Jeho mozog začal pracovať na plné obrátky a snažil sa nájsť zmysel v tom, čo sa práve dozvedel.

Je tam, kde je všetko skryté. Ak sa musíš pýtať, nedozvieš sa. Ak to vieš, otázky sú zbytočné. Ako to myslela? Kde je všetko skryté? Zmätené myšlienky sa mu preháňali hlavou jedna cez druhú, prebíjali sa, súperili o to, ktorá je dôležitejšia a pomôže mu záhadu vyriešiť, no on nebol o nič múdrejší. Zúfalo sa snažil rozlúštiť Heleninu hádanku, ale bol v takom myšlienkovom chaose, že mu to nedávalo vôbec žiadny zmysel. Jediné, na čo dokázal myslieť, bolo že ak ten horcrux nenájde, všetko bolo zbytočné...

Jediné, čím si bol teraz na sto percent istý, bolo to, čo už tušil aj pred rozhovorom s Helenou. Iba čo mu to potvrdila. Posledný horcrux je diadém a nie je ukrytý v Bystrohlavskej veži. Tam predsa Voldemort nikdy nemal prístup. Prečo mu to nenapadlo skôr? Mohol si ušetriť stretnutie s otcom, s Amycusom a ktovie čo ešte. Ale kde teda je? Kam mohol mať Tom Riddle prístup v ten deň, keď prišiel žiadať o miesto, tak aby nevzbudil zbytočnú pozornosť? Tam, kde je všetko skryté, ozýval sa mu v hlave dookola Helenin hlas. Tam, kde je všetko skryté... Kde na hrade môže byť miesto, kam by si mohol Voldemort skryť niečo, o čom nik nemal vedieť?

„Kam by si som si ja ukryl niečo veľmi dôležité tak, aby to nik nenašiel?" vyslovil nahlas svoje myšlienky. A v tom mu svitlo. Akoby jeho mozog čakal len na to, že vysloví to, čo ho trápi nahlas. Poznanie ho ochromilo ako lavína. Zorničky sa mu rozšírili od prekvapenia, keď si uvedomil, že on také miesto vďaka Dobbymu našiel pred dvomi rokmi! A ešte v ten istý rok si tam pred Umbridgeovou ukryl Siriusove zrkadlo. Ach, keby naň potom nezabudol, možno mohlo byť všetko inak...

Vynorila sa mu spomienka na ten deň. Bol to, ako sa hovorí, deň blbec. Od rána sa mu nič nedarilo a napriek obrovskej snahe byť nenápadný a nevidený sa dostal do niekoľkých potýčok s Malfoyom a Snapom. Navyše ho už niekoľko dní trápili zvláštne vidiny a bolesti v jazve. Nepomáhali mu ani tie nezmyselné sedenia u Snapa, keď sa ho snažil naučiť oklumenciu. Nerozumel ničomu, nevedel čo sa deje a tá neistota či nevedomosť ho zožierala. Potreboval sa spojiť so Siriusom, ale netušil ako. Keď v ten podvečer hľadal v kufri neviditeľný plášť, aby sa mohol nenápadne vytratiť z toho blázinca, čo vďaka Umbridgeovej reformám a inšpekciám - ktoré viedli okrem iného aj k vyhodeniu dvoch vyučujúcich – vládol v hrade, náhodou natrafil na zrkadlo, ktoré mu pred časom daroval Sirius. No, nebol by to Harry, aby svojim nepremysleným konaním neprivolal problém. Ešte cestou do vstupnej haly doňho nahliadol, aby sa uistil, že funguje. V momente, ako sa mu v zrkadle ukázala Siriusova usmiata tvár, počul za sebou výkrik. Otočil sa a zdesene hľadel do bledej tváre Draca Malfoya, ktorý sa naňho vyškieral a s bohorovným pokojom mu oznámil, že ihneď ide o tomto objave informovať riaditeľku Umbridgeovú. Harry vedel, že ak nechce riskovať Siriusove odhalenie a jeho opätovné strčenie do Azkabanu – pričom si bol viac než istý, že tentoraz by sa bozku dementora nevyhol – musí urýchlene konať. Ale čo má robiť? Ako pozná Umbridgeovú, bude tu o chvíľu. Zúfalo potreboval nájsť miesto, kde by mohol ukryť zrkadlo. Prehodil na seba plášť (Prečo si ho vlastne nezaložil skôr??) a utekal do núdzovej miestnosti. Prechádzal vtedy okolo busty škaredého čarodejníka, ktorý mal na hlave nakrivo nasadenú parochňu a... Akoby oňho udrel blesk. Mal pocit, že odrazu nemôže dýchať, že sa udusí. Zalapal po dychu. Veď on sám mu na hlavu nasadil ten starý, zájdený diadém! Takmer zreval od radosti. Konečne vedel, kde sa nachádza piaty, predposledný, horcrux!

Plný adrenalínu, ktorý sa mu rozlieval telom, sa rozbehol naspäť na siedme poschodie. Zabočil do vedľajšej chodby, no ledva urobil niekoľko krokov, keď hradom otriasol výbuch, ktorý rozbil niekoľko okien. Zvonku bolo počuť bojové pokriky, svetlá zo zaklínadiel osvetľovali tmavú noc.