Keď láska bolí... ✓

45. Odpusť, Harry....

Ležal na špinavej, zaprášenej dlážke, z rán na krku sa mu rinula krv. Umieral. Ako dlho potrvá, kým vykrváca? Veľmi dobre vedel, že na tento jed existuje jediná protilátka, tú však prísne strážia U svätého Munga. Nie, takto si svoj koniec rozhodne nepredstavoval. Roky riskoval svoj život ako dvojitý agent, aby nakoniec umrel kvôli nejakému prútiku? Voldemort nikdy neprišiel na to, že je obyčajný zradca, našťastie bol vždy príliš zahľadený do seba a Belline sťažnosti na jeho adresu bral na ľahkú váhu. Naopak, vždy bol presvedčený, že jeho verný sluha pohŕda Rokfortom, na čele so starým a senilným Dumbledorom. Tak prečo tu teraz, do Salazara, leží v kaluži vlastnej krvi, so smrťou na jazyku? Kvôli bazovému prútiku, smrtonosnej paličke, ktorá bude svojmu novému majiteľovi slúžiť poriadne iba vtedy, ak zabije jej predchádzajúceho majiteľa? Prečo ho teda Temný pán nezabil bežným, voldemortovským spôsobom?

Nádej z neho pomaly vyprchávala. Cítil, že slabne a život z neho uniká čoraz viac a on s tým nič nemôže urobiť. Iba čakať, kým umrie. Nie, on ešte nemôže umrieť. Nemôže umrieť bez toho, aby Harrymu všetko vysvetlil. Nie je to tak dávno, čo sa nenávideli na život a na smrť. Obojstrannú nenávisť však ukončil Dumbledore, keď mu odovzdal sedemnásť rokov starý list od Lily. Potom sa ich vzťah pomaly zlepšoval, a keď to bolo konečne všetko na dobrej ceste, prišla tá záležitosť s vraždou Albusq. Bol presvedčený, že od tej chvíle ho Harry opäť nenávidí, že svoj nepriateľský postoj voči nemu nepredstiera.

Naopak, on Harryho ľúbil. Od tej chvíle ako si to dokázal pripustiť. A veril mu. Aj keď o jeho výnimočnosti ešte donedávna pochyboval, teraz bol presvedčený o opaku. Veril, že Temného pána porazí. Dokonca bol po dnešnom dni presvedčený, že dnes v noci Voldemort padne. Akurát že on, Severus Snape už toho nebude svedkom. No ale nemôže mať všetko.

Vedomie blížiacej sa smrti ho desilo a jeho nádej, že si ešte pred smrťou uprace svoj život, pomaly zhasínala. Umieral sám, bez pomoci. Ale prečo ho to udivuje? Celý svoj život bol sám. Sám proti všetkým. Nebol z tých, na kom by niekomu záležalo. Bol iba niekto, koho tolerovali. Veď ani Lily ho naozaj neľúbila. Prečo inak by sa vydala za Jamesa Pottera?

Cítil, ako ho opúšťa sila a stráca vedomie, keď sa pred ním znenazdajky objavil Harry. Harry? Klamú ho zmysly alebo vari Merlin vypočul jeho zbožné priania a nezomrie sám, ako obyčajný prašivý pes? Zažmurkal, aby sa uistil, že Harry Potter nebol iba jeho preludom, že je skutočný, z mäsa a kostí. Do očí sa mu začínali tisnúť slzy. Slzy úľavy, no i smútku, že vidí Harryho naposledy.

„Ocko,“ hlas mladého čarodejníka sa triasol, keď si k nemu kľakol, snažiac sa zastaviť krvácanie. „Je mi to... ľúto... Naozaj,“ hlesol cez príval sĺz. Severus neveril vlastným očiam. On naozaj plakal? Tento svet sa už naozaj zbláznil. On, Severus Snape, umiera kvôli akémusi prútiku, Voldemort sa neobťažoval použiť Avadu a Harry Potter plače, že človek ktorý ho dlhé roky nenávidel a terorizoval, umiera?

Z posledných síl zdrapil Harryho za habit, kŕčovito sa ho držal a triasol sa na celom tele. Čierne oči vyhľadali smaragdové a prvýkrát za dlhé roky sa v nich zračil strach. Cítil Harryho strach a šok. Hrôzu z toho, kde sa ocitol. Netušil síce, ako sa sem, pre Merlina, dostal, ale bol mu za to vďačný. Musel ale konať rýchlo. Zahmlieval sa mu zrak a Harry sa mu začínal rozmazávať pred očami.

„Ve - vezmi. Vezmi si... to... Prosím,“ zachrčal a uvoľnil zovretie. Už nedokázal zabrániť slzám.

Mohol vidieť ako Harrymu chvíľu trvalo, kým pochopil čo znamená tá striebristobiela hmota, čo mu začala vytekať z uší, očí a úst. Bezradne sa otočil ku dverám, kde stáli Weasley s Grangerovou, no Hermiona už duchaprítomne vyčarovala fľaštičku a Harry mu trasúcimi rukami odobral spomienky.

„Mysľomisa... Pozri si... ich... Potom... možno... mnoho... pochopíš...“

Cítil, že jeho čas sa blíži. Ako po ňom smrť naťahuje svoje hladné chápadlá a neúprosné pazúry a každú chvíľu ho zovrie vo svojom mocnom objatí.

Zo smrti mal vždy hrôzu, no Harryho prítomnosť ho upokojovala. Chytil ho za ruku, slabo mu ju stisol a nazbieral posledné zvyšky síl na najdôležitejšiu vetu svojho života.

„Od - odpusť mi... Harry... že... som nebol dobrý otec. Je... je mi to veľmi ľúto,“ zašepkal so slzami v očiach. „Ľúbim ťa... Harry,“ z posledných síl sa usmial otec na syna.

„Aj ja ťa mám rád, ocko.“

Pri tých slovách sa zachvel. Tak rád by tieto slová počul z Harryho úst skôr, ale lepšie neskoro ako nikdy, no nie? Hoci sa mu Harryho len veľmi ťažko opúšťalo, hrialo ho pomyslenie na to, že mu chlapec odpustil, že ho má vlastne rád. Z posledných síl sa na syna usmial. Vedel, že o chvíľu bude po všetkom.

„Choď a... poraz ho. Prosím... Pomsti ma, Harry,“ povedal, než zavrel oči a nestratil vedomie.

Keď otvoril oči, ocitol sa v úplne inom svete. Necítil už žiadnu bolesť, no prázdno v duši ostalo. Stál na veľkej lúke plnej rozkvitnutých kvetov, kde sa ako malý chlapec hrával s Lily. Bolo to ich obľúbené miesto, únik od reality, miesto kde všetky ich trápenia a bolesti upadali do zabudnutia. No teraz tam bol sám.

„Severus...“ vábil ho jej hlas, zamatový a plný lásky, ako si ho pamätal, no ju nikde nevidel.

„Lily... Kde si, láska?“ zašepkal.

„Poď, nechaj sa viesť vôňou kvetov...“

Náhle v diaľke začul akési šumenie. Zdalo sa, akoby ho volal ešte niekto iný. Niekto, komu už teraz veľmi chýba. Zachvel sa. Poznal ten hlas veľmi dobre. Harry. Zúfalo túžil vrátiť sa, napraviť všetky svoje chyby a začať odznova. Ako otec a syn. Vari chce tak veľa, dostať ešte jednu šancu? Bože, prosím... Prečo musí láska tak veľmi bolieť?