Keď láska bolí... ✓

37. Všade dobre, doma...

Zvítanie po toľkých mesiacoch bolo radostné a plné emócií. Neville sa nemohol vynadívať na Harryho, Rona a Hermionu, akoby aj napriek svojim slovám pochyboval o tom, že ich ešte niekedy uvidí.

„Neville, čo sa ti stalo? Vyzeráš hrozne," úprimne vyzvedala Hermiona, pretože Nevillov zanedbaný a utrápený vzhľad bol do oči bijúci. Nezvyčajne dlhé vlasy, unavený výzor, opuchnuté a prepadnuté oči, škrabance i rôzne sečné rany po tvári i rukách, naznačovali, že asi niečo nie je celkom v poriadku.

„Ále, to nič... Zopár trestov, to je všetko," mykol plecami Neville, akoby o nič nešlo. „Tak čo, ideme? Och," otočil sa k Aberforthovi: „Ab, ešte asi príde zopár ľudí. Budú sa premiestňovať priamo do baru. Pošli ich potom, prosím, chodbou do hradu. Vďaka!" adresoval barmanovi, zatiaľ čo pomáhal Hermione vyliezť na rímsu kozuba a stratiť sa v tuneli.

„Ďalší ľudia? Longbottom, mňa raz z teba porazí," počul hundrať Aberfortha, než úplne zmizli z jeho dosahu.

Kráčali tunelom nevediac kam – Harry dúfal, že smerom do hradu – a Harry sa nechápavo obzeral. Tá chodba vyzerala, akoby tam bola roky. Na popukaných a vyblednutých stenách viseli malé lampáše, ktoré ju osvetľovali dostatočne na to, aby sa tadiaľ dalo prejsť bez zranení, no Harry by bol odprisahal, že na Záškodníckej mape zakreslená nebola. No než dostal príležitosť sa na to opýtať, Neville ho predbehol.

„Harry, je to pravda, že... že ste sa vlámali do Gringottbanky?"

„No... áno," priznal Harry a cítil problém. Ak to vie Neville, určite to už vie celá škola, a teda aj... Och, pre Merlina...

Neville iba potvrdil Harryho obavy. „Sú toho plné noviny. Aberforth nám jedny dal. A Terry Boot počul, ako sa o tom pred obedom háda Snape s Amycusom Carrowom. Najprv tomu nechcel veriť, ale odkedy sa začali zlietať sovy s mimoriadnym vydaním Denného proroka, hovorí o tom celá škola. Takmer všetci sú na tvojej strane, Harry. Čo ti budem hovoriť, Snape vraj strašne zúril. Pri večeri povedal, že ak ešte raz zaznie na tejto škole meno Harry Potter, dotyčný to trpko oľutuje. Osobne sa postará, aby na to nikdy nezabudol."

„Idiot," zašomral Ron takmer nečujne, no Harry, ktorý kráčal ihneď za ním, ho počul a na jeho vlastné prekvapenie s ním súhlasil. Ešte mal v živej pamäti udalosti u Malfoyovov, ako sa k nim vtedy chladne správal a že to bol práve on, čo privolal Voldemorta. Nikdy si nemyslel, že ho len tak, šmahom ruky, bude chcieť zradiť vlastný otec. Načo im vlastne pomáhal? Kvôli čomu im poslal meč? Aby mu Harry dôveroval, zatiaľ čo on plánoval ako ho naservírovať svojmu pánovi? V tej chvíli ho zachvátil obrovský hnev na celý svet. Na otca, za to, že len kvôli nemu je teraz po krk v problémoch; na Griphooka, ktorý ich zradil, no zaplatil za to životom; na Voldemorta a jeho prekliate horcruxy. Na Dumbledora, že ho do toho vôbec zatiahol. Musel sa veľmi kontrolovať, aby nevybuchol.

Z myšlienok ho vytrhla ďalšia Nevillova otázka, adresovaná Ronovi.

„A fakt ste ušli na drakovi?"

„No... áno. Harry jednoducho odviazal draka, čo strážil trezor a pri úteku sme zdemolovali polovicu banky," smial sa Ron. „Harry má tuším záľubu v krotení magických tvorov."

Neville obdivne zahvízdal. „Páni, ty máš guráž! Ja by som asi umrel od strachu," obrátil sa s úsmevom k Harrymu, no pri pohľade na úplne bledého kamaráta, ktorý ledva stojí na nohách, jeho úsmev vystriedal šok a obavy.

„Harry? Si v poriadku?"

„N-nie," zastonal, lebo hlavu mu preťala ostrá bolesť. Nohy mu vypovedali službu a zviezol sa popri stene na zem.