Keď láska bolí... ✓

27. Beznádej, sklamanie, vytriezvenie

Had sa mu ovíjal okolo tela a krku a vysával z neho život. Nemohol dýchať, v márnej snahe striasť ho zo seba, sa pripravoval aj o zvyšky síl. Uhryznutie na nohe ho pálilo, pred očami sa mu prehrával celý doterajší život a v hlave mu znelo hadie syčanie. Po chvíli si zdesene uvedomil, že Nagini odovzdáva svojmu pánovi odkaz. Krátky, ale výstižný. Pocítil ostrú bolesť v jazve, v ušiach mu hučalo a akoby vzdialene počul Ronove a Hermionine výkriky. Miestnosťou lietali zaklínadlá, no svet okolo neho prestával existovať, a jediné čo vnímal, bolo, že odrazu tlak na jeho hrudi povolil a niečie ruky ho postavili, aby ho vzápätí zachránili pred pádom.

„On... Voldemort.. prichádza..." vyjachtal prv než jeho hlavu zachvátila ďalšia dávka ostrej bolesti a on stratil vedomie. Vedel to, cítil jeho blízkosť. Jazva ho pálila viac ako kedykoľvek predtým. Bolesť mu takmer roztrhla lebku. Vedel, že je celkom blízko, že sa blíži jeho čas a každú chvíľu sa ho zmocní, a on mu v tom nedokáže zabrániť. Opúšťala ho akákoľvek nádej, že sa odtiaľto dostane živý. Veď sa nevládal ani pohnúť. Počul vzdialené kroky a cítil tú obrovskú radosť. Srdce mu prudko bilo, až mal strach, že mu vyskočí z hrude, telom sa mu rozlieval víťazoslávny pocit, že teraz sa to určite podarí. Dnes bude po všetkom. Už je tak blízko....

„Confringo!" ako vo sne počul vykríknuť Hermionu a jej zaklínadlo vyhodilo do vzduchu zopár vecí v miestnosti a odraziac sa od steny rozbilo okno. Do miestnosti vnikol mrazivý decembrový vzduch, čo Harryho prebralo k životu. Keď sa spamätal, zistil, že sedí v kúte na zemi, rukami si inštinktívne chráni hlavu pred črepinami z rozbitého okna, zatiaľ čo Hermiona s Ronom vrhajú na Nagini znehybňujúce zaklínadlá, ale tie sa od hrubej kože hada odrážali a míňali sa účinku. Pohľad na priateľov vlial Harrymu novú nádej. Aj napriek boľavej nohe vyskočil, schytil Hermionu a Rona za ruku, a ťahal ich k oknu.

„Na tri a vyskočíme. Dobre?" Odpoveďou mu bolo prikývnutie hlavami, keďže obaja boli zamestnaní zneškodňovaním Nagini, ktorá metala chvostom a snažila sa za každú cenu dostať Harryho.

„Raz... Dva... Tri!"

Vyskočili vo chvíli, ako do izby vletel Voldemort. Harryho jazvou prenikla ostrá bolesť a pred očami sa mu zatmelo. Hlavu mal ako v ohni, akoby mu ju niekto rozsekol vo dvoje. Mal pocit, že tú ukrutnú bolesť už dlhšie nevydrží. Keby aspoň nemusel byť svedkom jeho hnevu...

Cítil ten obrovský hnev, zlosť, že mu opäť unikol. Tu, blízko miesta, kde mu unikol prvý raz...

Ponáhľal sa dlhou, tmavou ulicou a hoci bola chladná noc, jeho zohrievalo vzrušenie. Poháňala ho vidina blížiaceho sa víťazstva. Už dávno sa necítil taký... šťastný a spokojný. O chvíľu bude po všetkom a on sa stane všemocným. Pánom zla. Pánom celého čarodejníckeho sveta.

Dom našiel poľahky, keďže zaklínadlo spoľahlivosti a všetky ochranné kúzla boli narušené. Ach, akí len boli naivní, dôverovať cudzím ľuďom. Pche, že vraj priatelia... Priateľstvo je iba pre slabochov...Moc. Moc je to, čo vládne svetom. A on je mocný.

Dotkol sa bráničky, ktorá sa pod jeho dotykom sama otvorila – ani len nezavŕzgala – a vkĺzol dnu. Pocítil slabý záchvev zvyškov mágie obranných kúziel. Prútikom otvoril vchodové dvere a vošiel dnu. Ani sa nenamáhal byť potichu, načo aj, keď o chvíľu aj tak bude po všetkom a on sa stane najmocnejším a nesmrteľným?

V hale sa zrazil s Jamesom Potterom. Výraz na Potterovej tvári naozaj stál za to – vyjadroval číre zdesenie a šok. Inštinktívne siahol po prútiku, ale... Zbledol, keď si uvedomil krutú realitu.