Keď láska bolí... ✓

47. Tajomstvo mysľomisy 2 (V službách Voldemorta)

Než sa Harry nazdal, ocitol sa po otcovom boku v akomsi podradnom podniku v Zašitej uličke. Lial do seba jednu ohnivú whisky za druhou a z očí sa mu rinuli slzy. Občas sa z neho vydral slabý ston. Mohol si to dovoliť. Bol tam sám. Z barmana si zrejme ťažkú hlavu nerobil.

Odrazu otca ktosi chytil za plece.

„Mal by si ísť, Snape. Už máš dosť," ozval sa zachrípnutý hlas a vzal spred Severusa nedopitú fľašu.

„Ne...necha...nechaj ma... Za...zap...zapla...zaplatil som," takmer nezrozumiteľne zamrmlal a spakruky si utrel slzy.

„Povedal som, že máš dosť. Viac ti nenalejem."

„Daj... pokoj. Od...odpáľ."

Barman mykol plecom a odišiel, ale fľašu vzal so sebou.

Severus opäť osamel. Vybral z vrecka kúsok pergamenu, v ktorom Harry spoznal svadobné oznámenie jeho mamy. Mračil sa naň a voľačo si mrmlal popod nos. Keď sa Harry dobre započúval, mohol vyrozumieť, že dookola opakuje tie isté slová. „Lily... zradila....svadba... všivák..." Vtedy pochopil. Otec zapíja žiaľ. Jeho láska sa vydala za jeho nepriateľa. Harrymu ho bolo ľúto. Vidieť otca v takom zúfalom stave, opitého a totálne zlomeného, bol preňho celkom nový zážitok. Hoci už bol svedkom niekoľkých otcových „slabších chvíľok", z tohto pohľadu mu trhalo srdce.

„Incendio!" zamrmlal Severus a jediným švihnutím prútika oznámenie zapálil a nechal zmiznúť.

***

„Severus?" znenazdajky sa prihovoril Voldemort Severusovi, zhrbenému nad stolíkom s prísadami v malom laboratóriu, stranou od ostatných mladých smrťožrútov. Bol zabratý do prípravy akéhosi elixíru a pri Voldemortovom oslovení sa mierne strhol.

„Áno, pane?" vystrel sa a hľadel na Voldemorta s pohľadom plným očakávania a bázne.

„Zdá sa, že ťa tvoja práca baví," usmial sa naňho Temný pán.

„Áno, pane, veľmi," pritakal Severus. „Nemohli ste mi zveriť lepšiu úlohu. Elixíry a čierna mágia boli vždy mojou vášňou."

„Zdá sa, že Lucius sa v tebe nemýlil," preniesol Voldemort zamyslene.

Severus po tých slovách mierne očervenel. „Ďakujem, pane, že ste mi dali šancu. Určite vás nesklamem."

„To rád počujem... Ale nechýba ti spoločnosť?"

Severus pokrútil hlavou. „Nie, pane. Vždy som bol skôr samotársky typ."

Voldemort si ho chvíľu premeriaval skúmavým pohľadom, než opäť prehovoril.

„Severus, dozvedel som sa zaujímavé informácie o... tvojom otcovi. To mení celú tvoju situáciu."

Voldemortov hlas bol odrazu mrazivý a bolo v ňom cítiť podozrievavý tón. Severus zbledol a zaťal ruky v päsť. Tušil, že svoj pôvod dlho neutají. Jeho nádej prijatia ako plnohodnotného smrťožrúta začínala pľasnúť ako bublina. No rozhodne sa nemienil vzdať bez boja.

„Pane... áno, je to pravda, ale... Nemám s ním okrem mena nič spoločného. Nenávidím ho! On nenávidí mňa... Kvôli nemu... umrela moja mama."

Zdalo sa, že svojou odpoveďou Voldemorta presvedčil. Chvíľu sa zamyslene pohrával s prútikom a potom sa opäť obrátil k Severusovi.

„Výborne... Nuž, prišiel teda čas dokázať tvoju vernosť. Dnes večer sa v spoločnosti Lestrangeovcov podrobíš svojej skúške vernosti."