Keď láska bolí... ✓

3. V jame levovej

Harry sa strhol na akýsi vzdialený buchot. Otvoril oči, no nevidel nič, pretože všade naokolo bola tma. Pohniezdil sa a uvedomil si, že sedí na stoličke. Úporne rozmýšľal kde je a čo tam vlastne robí. A prečo tam zaspal? Hlavou mu vírilo množstvo otázok a mozog mu pracoval na plné obrátky. V miestnosti sa zažalo svetlo a uvidel dobre známu pracovňu. Snapova pracovňa! s hrôzou si uvedomil. Pri Merlinovi, čo tam robí? A prečo tam zaspal? Náhle pochopenie spôsobilo, že ho striaslo a zreničky sa mu rozšírili od hrôzy. Veď on si tam odpykáva trest! Keby si ho aspoň naozaj odpykával, to by nebolo nič hrozné, veď u Snapa už bol po škole nespočetne veľa krát, je uňho varený - pečený, ale to, že pred niekoľkými hodinami do krvi dourážal profesora Snapa, to už bola silná káva. Toto mi neprejde. Vrátil sa, zabiť ma! To poznanie ho ochromilo, nedokázal sa ani len pohnúť, svaly mu úplne ochabli, akoby bol paralyzovaný. A tak tam len sedel a čakal na svoj ortieľ smrti. Bol si vedomý toho, že toto bez následkov neostane. Ak ho Snape nezabije, tak ho určite vyrazia, čo je v konečnom dôsledku rovnako zlé. Mimo Rokfortu neprežije ani sekundu. Voldemort po ňom už nejaký čas ide, ale na Rokforte je zatiaľ bezpečný, navyše ho považuje za svoj domov, kam sa zakaždým rád vracia.

Otvoril ústa, že niečo povie a ukončí tým svoje trápenie, ale nevydal zo seba ani hlások. Naozaj som paralyzovaný, pomyslel si. Alebo zakliaty.

Muž si ho však vôbec nevšímal. Akoby o ňom ani nevedel. Stál k nemu otočený chrbtom, zaujatý akýmsi papierom. Na prvý pohľad to vyzeralo ako starý, zažltnutý pergamen, no muža očividne mimoriadne zaujal. Čítal si ho znova a znova a voľačo si pre seba mrmlal a Harry, hoci umieral od strachu, umieral aj zvedavosťou, čo mohlo toho starého netopiera natoľko zaujať, že na Harryho úplne zabudol. Vtedy mu na chvíľu svitla nádej, že ešte nie je stratený, a pri troške šťastia sa mu odtiaľto podarí dostať. Prečo sa len na Rokforte nedá premiestňovať, zúfalo si pomyslel. Ani len neviditeľný plášť si nezobral. Muž si aj naďalej niečo mrmlal, a nech Harry akokoľvek napínal sluch, nerozumel nič, zachytil iba nejaké útržky, súdiac podľa tónu hlasu, vyslovené s pohŕdaním. „Lily... zrada.... Harry...."

Počul dobre svoje meno? A čo s tým má Lily? Asi ide o jeho matku... Nešlo mu do hlavy prečo by Snape dostal list o ňom a o Lily, ktorá je predsa roky mŕtva. A potom sa mu zazdalo, že zachytil dve slová: „môj syn...". Už bol na pokraji kolapsu. Ako keby mu vrazili do srdca šíp. Nie, to musel len zle rozumieť.Asi mu strach otupil všetky zmysly a začína blúzniť. Áno, tak to určite bude. Horúčkovito rozmýšľal, a hľadal rozumné vysvetlenie. A vtedy mu to došlo, kolieska zapadli na svoje miesto a jeho o ako blesk z jasného neba zasiahlo vedomie, čo ak je to pravda a on, Harry Potter, je synom profesora Severusa Snapa? Tak to by už bola aká irónia. Nie, to nemôže byť pravda, toto sa mi iba sníva... Zavrel oči, aby sa od zúfalstva nerozplakal, a skôr, než si stihol premyslieť taktiku, ako odtiaľto nenápadne zmiznúť, Snape sa otočil a miestnosťou zaburácal nahnevaný hlas.

„Potter! ČO – TU – DO PEKLA – ROBÍTE?" vrieskal ako zmyslov zbavený.

Harry od strachu nadskočil na stoličke a iba naprázdno preglgol. Cítil jeho blízkosť, vedel že stojí pred ním. A vedel i to, že musí otvoriť oči, pozrieť sa do tej nahnevanej a nenávidenej tváre a čeliť jeho hnevu a nenávisti, hoci sa sakramentsky bál. Bolo to však horšie ako očakával. Hľadel do sinavej, nahnevanej tváre, z čiernych očí sršali blesky, ústa skrivené do zlovestnej grimasy, a čo bolo najhoršie, muž naňho mieril prútikom.

„Pýtal som sa, čo tu robíte?" hrmel Snape, očakávajúc odpoveď.

„Ja... Pane... Ja som tu zaspal, keď som tu na vás čakal." Harry sa snažil byť pokojný, ale hlas sa mu aj napriek tomu triasol. Teraz musím byť silný, pomyslel si. Hoci sa celý triasol, vzchopil sa a postavil sa.

„A vy sa mi po tom všetkom čo ste tu predviedli, ešte opovažujete ukázať na oči?" reval Snape.

„Ja... Pane... Chcem... Ehm... Chcem... sa... iba ospravedlniť. Pre – prepáčte.." jachtal Harry a slová z neho liezli ako z chlpatej deky, hľadiac mu pritom do očí, hoci ho Snapov pohľad prepaľoval až do špiku kostí. Na túto chvíľu sa pripravoval, odkedy zistil, že je v miestnosti sám. Sám so svojimi myšlienkami a vnútrom plným strachu mal dosť času premýšľať a uvedomiť si ako nevhodne sa správal a teraz bol ten správny čas odčiniť to. Priznať si porážku. Ospravedlniť sa. Vedel, že to nebude ľahké, ale musí to urobiť. Teraz alebo nikdy. Preglgol.

„Ve – veľmi ma to mrzí. Ja... nemal som byť taký bezočivý... Nemal som... sa nechať uniesť. Pre – prepáčte, prosím... pán profesor," pokorne sa kajal Harry so sklonenou hlavou.

Uff, a je to! Zvládol si to Harry! Ani to nebolo také ťažké... A pri troške šťastia prežiješ aspoň do rána. Ak ťa Snape teraz ušetrí, ráno Ti Hermiona odtrhne hlavu a zderie ťa z kože...

„Hádam si nemyslíte, Potter, že sa vám to tak ľahko prepečie?" premeriaval si ho nenávistným pohľadom Snape, keď sa Harry po chvíli odvážil zdvihnúť k nemu zrak, a jasne dával Harrymu pocítiť svoje pohŕdanie. Ešte stále bol naňho nahnevaný, ale pohľad na Harryho ho mierne upokojil. Videl, že Harry to naozaj ľutuje, a že už len samotné ospravedlnenie bolo preňho dostatočným trestom. Sklopil prútik, ale bol rozhodnutý mu to ešte spočítať. Severusa Snapa nebude nikto urážať len tak. A Potter už tobôž nie.

„Nie, pane, to si nemyslím," Harry už bol natoľko pokojný, že zvládol rozprávať súvisle. Snape ho nezabil ihneď, ani nezaklial, neotrávil, neuvrhol naňho cruciatus, a to sa dá považovať za dobré znamenie. „A som pripravený znášať za svoje bezočivé správanie následky, pane."

Harry by si nikdy nebol myslel, že bude v Snapovej prítomnosti takýto pokojný. Už sa nebál. Vedel, že na dnes večer vyhral. Nevedel prečo je odrazu taký pokojný a vyrovnaný, ale nachádzal sa v takej eufórii, že by zniesol a vydržal výsmech pred celou školou, snáď by vedel pripraviť aj ten najťažší elixír. Bolo mu jasné, že Snape si na ňom ešte zgustne, určite nevynechá žiadnu príležitosť aby ho ponížil a šikanoval. Ale teraz mu to bolo jedno. Odľahlo mu, že mu Snape neplánuje ublížiť, no vedel, že najbližšie tresty si u neho pekne vyžerie.

„A tomu verte, že tie následky na seba nenechajú dlho čakať, Potter," vysmieval sa mu Snape. Jeho hlas znel mrazivo a povýšenecky, „Ale myslím, že na dnes ste si svoj trest odpykali. Očakávam vás tu zajtra ráno o deviatej. Buďte presný. Teraz môžete ísť. A neželajte si ma, ak vás čo len raz nájdem po večierke mimo vašej vlastnej postele. Je vám to jasné?"

„Úplne, pane."

„A teraz už odtiaľto rýchlo vypadnite!"

A Harry utekal preč tak rýchlo, ako to len bolo možné.

Keď Snape osamel, vo svojej bolesti a smútku si vložil hlavu do dlaní a premýšľal. Prečo naňho tak vyletel keď ho zbadal? Nechcel byť k nemu taký hrubý, po to liste, po tých hodinách strávených u Dumbledora so svojimi myšlienkami a pocitmi, bol odhodlaný spraviť čokoľvek, aby si k sebe našli cestu, dokonca správať sa k nemu trošku milšie, ale keď ho tam, po tom čo naňho úplne zabudol, uvidel sedieť, beznádejne pripomínajúceho Jamesa Pottera, niečo sa v ňom zlomilo a on si uvedomil, ako veľmi ho ešte stále nenávidí....

Nedá sa to. Neviem ho mať rád. Stále mi pripomína svojho otca. Vlastne Jamesa. Pri pomyslení na Jamesa Pottera, svojho nepriateľa od školských čias, mimovoľne zovrel ruku v päsť a na tvári sa mu objavil záchvev nenávisti.

Nenávidím vlastného syna, trpko si pomyslel. Hneval sa na celý svet – na Lily, že mu to zamlčala, na Dumbledora, že to vôbec vytiahol (prečo si to tajomstvo len nevzal do hrobu?), a najmä na Jamesa. Za to, že mu prebral to, na čom mu kedy najviac záležalo. Nenávidel Harryho, jeho bezočivé správanie, to, že mu neustále pripomínal Lily. A preto som mu dal taký trest, aby naozaj trpel? Musel som mu zobrať to jediné, čo miluje? Nestačilo si ho zavolať zajtra večer? Nie, nestačilo. Keď trpím ja, nech trpí aj on, ozval sa v ňom hlas ranenej zveri. Aj tak sa mu vždy doteraz všetko prepieklo, zatiaľ čo on, spolu s ostatnými učiteľmi, musia zaňho neustále žehliť každý prúser.... Nech Potter zistí, že nie všetko sa točí iba okolo neho...

A zatiaľ, cestou do chrabromilskej veže si Harry s hrôzou uvedomil, že na zajtra ráno zvolal metlobalový tréning pred nadchádzajúcim zápasom so Slizolinom.