Keď láska bolí... ✓

38. Dostanem ťa, Potter!

Len čo Harry a Luna opustili núdzovú miestnosť, zahalení neviditeľným plášťom, a ocitli sa pred gobelínom s výjavom trollov odetých v baletných sukničkách, palicujúcich Barnabáša Bláznivého, zmocnil sa Harryho čudný, nepríjemný pocit. Hoci bolo dávno po večierke a chodby v tejto časti hradu bývali aj uprostred dňa takmer ľudoprázdne – po večierke tu už naozaj nemal kto čo hľadať – predsa mal zvláštne tušenie, že tam nie sú sami. Pocit, že ich niekto sleduje, narastal každým krokom a Harryho sa začínala zmocňovať panika. Upokoj sa, Harry, si pod plášťom, nik ťa nemôže vidieť, opakoval si dookola ako nejakú mantru, a vedomie, že si pred odchodom z núdzovej miestnosti dali záležať na tom, aby ich plášť zahaľoval úplne celých, ho trošku upokojilo. Navyše, ak by tu niekto bol, musel by ho predsa vidieť, nie?

Keď opustili prázdnu chodbu a zabočili za roh, mieriac ku schodom, ukázalo sa, že Harryho inštinkt opäť raz neklamal. Po tmavej chodbe, slabo osvetlenej iba niekoľkými svietnikmi na stenách, sa prechádzal Severus Snape.

„Čo tu ten robí?" zašepkala mu Luna do ucha. „Tu nikdy nikto nehliadkoval."

Čaká na mňa, zablikala kontrolka v Harryho hlave. Vie, že som tu.

Odrazu v ňom vzkypel nevysvetliteľný hnev a siahol po prútiku.

Nie, toto nie je dobré, uvedomoval si. Hoci donedávna by dal čokoľvek za to, aby sa s otcom mohol stretnúť a porozprávať, teraz bol tým posledným človekom, ktorého potreboval stretnúť.

„Pokúsme sa ho obísť," šepol Lune. Snažili sa popri ňom prekĺznuť tak nenápadne, ako to len išlo, ale Snape križoval celú šírku chodby svojimi dlhými krokmi, pričom plášť za ním vial a plieskal o steny, takže bolo prakticky nemožné prejsť popri ňom tak, aby doňho nevrazili.

Harryho myseľ začali nahlodávať pochybnosti. Kontrolka v jeho hlave sa ozvala opäť, jasnejšie než predtým.

Čo robí takto neskoro na školskej chodbe, normálne opustenej a inak nevyužívanej? To nemôže byť len tak.. Čo ak tam otec naozaj čaká na neho a bráni mu takto prejsť? Hoci sa neustále upokojoval tým, že pod neviditeľným plášťom ho nemôže byť vidno, zrniečko pochybností už bolo zasiate.

Rozmýšľal, čo robiť. Odhaliť sa mu nemôže, keďže po udalostiach, ktoré sa odohrali u Malfoyovcov mu už nedôveroval. Už naozaj pochyboval o jeho úmysloch a nevedel, na čej strane v skutočnosti stojí.

Mali dve možnosti. Počkať, kým to riaditeľa prestane baviť a nenápadne popri ňom prekĺznuť, alebo sa vrátiť. Prvú možnosť zavrhol rýchlo. Snape nevyzeral na to, žeby plánoval opustiť svoje stanovisko. Práve chcel Lune navrhnúť druhú možnosť, keď sa stalo niečo neočakávané. Niečo, čo potvrdilo jeho obavy a zvýraznilo nepríjemný pocit.

„Harry Potter," ozval sa do ticha chodby chladný hlas. Harry stuhol a jeho pochybnosti čoraz viac ukazovali ako opodstatnené. Semienko klíčilo. Kontrolka blikala ako maják muklovskej sanitky.

Vie, že som v hrade, zdesene si uvedomil. Voldemort ho varoval, že prídem. Ale ako môže vedieť, že sa nachádzam práve tu?

Snape akoby čítal jeho myšlienky.

„Potter, viem že si tu. Darmo sa ukrývaš," pokračoval tichým, no mrazivým hlasom a so zdvihnutým prútikom kráčal priamo k Harrymu. Harryho pri zvuku toho hlasu striaslo. Už aj zabudol, aký vie byť Snape krutý a nepríjemný.

„Nemáš šancu ujsť, si v mojich rukách a mojej moci."

Otcove slová pálili a zabodávali sa Harrymu do srdca. Spôsobovali mu bolesť podobnú miliónu malých ihiel. Za posledný rok si prešli všeličím, ale toto už bolo naozaj príliš. Ak nechce urobiť niečo, čo bude neskôr ľutovať, musí odtiaľ ihneď odísť.