Keď láska bolí... ✓

51. Láska lieči (Epilóg)

Kľačal pri stene v tmavej chodbe Škriekajúcej búdy a vnímal všetko, čo sa odohráva vo vedľajšej miestnosti. Mal veľmi čudný a zlý pocit... Bál sa. Striedali sa tam dva hlasy, vysoký a jasný, naháňajúci zimomriavky, s druhým, o niečo nižším, naplneným strachom a obavou z toho, čo dnešná noc prinesie.

„Mám problém, Severus," potichu prehovoril ten prvý, vysoký hlas, pričom muž, ktorému patril, v rukách držal bazový prútik a naprázdno ním švihal vo vzduchu. „Prečo mi nefunguje?"

„Môj pane?" nechápavo hľadel druhý muž, cítiac nebezpečenstvo. „Nerozumiem. Ten prútik vám predsa slúži dobre."

„Nie," vyštekol Voldemort. „Ten prútik je úplne obyčajný. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma neposlúcha, ale všetko, čo som ním vyčaroval, bolo úplne obyčajné. Nič mimoriadne. A tento prútik by mimoriadny byť mal."

„Nerozumiem, pane."

„Ale rozumieš, Severus. Si chytrý muž... Bol si dobrým a verným sluhom, až kým si nezačal hrať na dve strany. Preto mi už ani nie je ľúto, čo teraz budem musieť urobiť.."

„Pane...."

„Bazový prútik mi nikdy nebude poriadne slúžiť, pretože nie som jeho právoplatným majiteľom. Patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. Ty si zabil Dumbledora. Kým ty žiješ, prútik mi nikdy nebude slúžiť tak ako má."

Snape zbledol. Kým stihol niečo povedať, Voldemort švihol prútikom a na Snapa sa vrhol obrovský had. „Zabi!" prikázal hadovi ten chladný hlas...

„Niéééééééé!" vykríkol a prudko sa posadil. Bol úplne mokrý od potu a pristihol sa, že má oči plné sĺz. Opäť musel plakať.

„Čo sa deje, miláčik?" rozospato sa ozvala útla červenovlasá žena ležiaca po jeho pravom boku. „Zobudil si ma. Opäť tá nočná mora?" ustráchane sa opýtala, posadiac sa, aby ho mohla objať. Do izby prenikalo svetlo pouličných lámp, a svietiace hodiny na stene ukazovali dve hodiny ráno.

„Áno," zamrmlal. Aj jedenásť rokov po vojne ho z času na čas trápili sny, v ktorých nanovo prežíval svoju najväčšiu nočnú moru. Hoci už nie v takej miere ako bezprostredne po vojne, keď bez elixíru nedokázal zaspať a nechýbalo veľa, aby sa na ňom stal závislým, no stále tu boli a prichádzali bez varovania. „Stále ma to prenasleduje," trpko si vzdychol. „Mal by som si opäť zaobstarať elixír. Hneď zajtra zájdem za Severusom, isto sa mu už po nás cnie," zamrmlal, zazíval a znova si ľahol. Zaspal rýchlejšie ako očakával.

***

„Dedkóóóó!" zvýskli už od dverí dve malé strapaté hlávky a vrhli sa staršiemu mužovi sediacemu v pohodlnom hojdacom kresle priamo do náručia.

„Victor... Albus... vitajte," pozdravil ich prekvapený muž a vtisol obom chlapcom bozk na líčka. Ich príchod ho potešil a viditeľne pookrial.

„Severus... Ocko," objal staršieho muža mladší a pobozkal ho.

„Harry, synak, dnes som vás nečakal. Je všetko v poriadku?" znepokojene sa opýtal Severus. „Stalo sa niečo Ginny alebo Lily? A prečo nie si v práci?" vyľakane sa pozrel na Harryho.

„Ocko," usmial sa Harry. „Vôbec nič sa nestalo. Dnes mám konečne voľno. Ginny je doma s malou. Len sme ťa chceli vidieť."

„Prepáč, stále mám o teba strach," ospravedlňujúco sa usmial Severus. A Harry vedel, že to nie je bezdôvodná obava. Pri jeho práci aurora sa dostával do množstva nebezpečných situácii a nie raz mu išlo takmer o život. Napriek tomu ho stále dojímala otcova starostlivosť.