Keď láska bolí... ✓

31. Zajatci

„Vyjdite von s rukami nad hlavou!" ozval sa z tmy chladný, ostrý hlas.

Harrymu by sa v tom momente krvi nedorezal. Zdesene pozrel na svojich priateľov. Ron bol biely ako stena. Hermiona horúčkovito rozmýšľala, ako by sa mohli dostať z tejto nezávideniahodnej situácie. Zdrapla priateľov za ruku a z celej sily sa sústredila na miesto, ktoré jej ako prvé zišlo na um – Sherwoodský les. Predminulé leto tam bola s rodičmi na výlete a podvedome sa tam túžila vrátiť.

Vzápätí si všetci traja s hrôzou uvedomili, že sú v pasci. Na stan bolo uvrhnuté protipremiestňovacie kúzlo. Harry stál ako kôl v plote. Až teraz si naplno uvedomil, čo vlastne vykonal. Šmahom ruky, jediným vyslovením Voldemortovho mena tak zničil mesiace skrývania a unikania pred Voldemortom. Prečo si len nedal pozor na jazyk? Ako sa teraz z tohto vysekajú? Obzrel sa na Hermionu, ktorá práve kúzlom zahasila svetlo a zmizla v útrobách stanu. Kam ide? Myslí si, že sa pred nimi ukryje?

„Vieme, že ste tam," ozval sa iný hlas, drsnejší než ten prvý. „Ste obkľúčení, nemáte ako ujsť. Tak nerobte hlúposti a vyjdite von s rukami nad hlavou!"

Harry sa ani nepohol. Už sa spamätal a zvažoval svoje možnosti. Jazva ho nepáli, Voldemort je teda ďaleko a pokojný. Vonku pred stanom je banda smrťožrútskych lapačov, ktorí chytajú tých, čo sa odvážia vysloviť meno Temného pána. Koľko ich je? Podľa intenzity a množstva hlasov ich odhadoval na nie viac ako pol tucta. Zvládli by ich odzbrojiť a ujsť?

„Ako chcete," opäť sa ozvalo zvonku, „ideme dnu!" A Harry odrazu pocítil, ako mu čiasi ruka bolestivo vykrútila ruky za chrbát, vzala prútik a vliekla ho von zo stanu. Počul vykríknuť Hermionu a Ronovo „Daj od nej preč tie ruky!", za čo si vyslúžil úder päsťou do tváre. A sme v peknej kaši, pomyslel si Harry.

Traja smrťožrúti ich vyvliekli pred stan, a hodili ich doluznak na zem. Kým sa pozviechali, mierilo už na nich pol tucta prútikov. Harrymu chvíľku trvalo, kým si jeho oči privykli na svetlo, ktoré z nich vyžarovalo. Keď už videl normálne a nemusel žmúriť, dobre si obzrel s kým majú tú česť. Dvoch smrťožrútov poznal. Bol tam Greyback, vysoký, odpudzujúci muž s dlhými vlasmi. Tvár mal pokrytú pochlpenou srsťou a žlté, špicaté zuby dopĺňali jeho beštiálny výzor vlkolaka. Harrymu sa pri pohľade naňho dvíhal žalúdok. Ešte mal v živej pamäti ako sa s ním naposledy stretol na Astronomickej veži, keď otec zabil Dumbledora. S Yaxleym mali česť na ministerstve mágie pred niekoľkými mesiacmi, keď sa im ledva podarilo pred ním ujsť. Striaslo ho pri predstave, že ho dostane ten istý smrťožrút, ktorému to v septembri takmer vyšlo...

„Kto ste?" zhučal jeden zo smrťožrútov a pristúpil k nim bližšie. Bol o hlavu vyšší od Harryho a vyzeral dosť nebezpečne. Chladné modré oči mu nebezpečne blýskali. Keď vo svetle prútika uvidel Harryho tvár, zdesene o krok cúvol.

„Páni," hlesol, „my sme chytili Pottera! Temný Pán nás určite odmení".

Zvyšní smrťožrúti vyzerali, akoby ich obarili vriacou vodou. Nechceli veriť tomu, že by odrazu bolo také jednoduché chytiť Harryho Pottera. Do ticha noci sa ozývali vzrušené i pochybovačné hlasy.

„A si si istý, Scabior? Je to určite Potter? Tento tu vyzerá dosť... inak," pochybovačne sa ozval iný smrťožrút, hľadiac na Harryho, na ktorom sa podpísal niekoľkomesačný pobyt mimo civilizácie. Bol chudší ako obvykle, vlasy mal dlhé, bradu neoholenú. Sám si občas pripadal ako neandertálec, ale obvykle sa holil raz za čas, keď na to mal chuť, a teraz ju dlho nemal. Dlhé vlasy nosil obvykle zviazané stužkou, no teraz ich mal rozpustené a padali mu do tváre. Hermiona ho už dávnejšie chcela ostrihať, ale on ju odbil, že takto mu to vyhovuje, aspoň teraz nemá na hlave vrabčie hniezdo.