Keď láska bolí... ✓

50. Posledný boj

Ledva mu tá myšlienka prebehla hlavou, lúka zmizla a on sa opäť ocitol v chladnom lese na tvrdej zemi. Ležal na chrbte a vnímal vzdialené hlasy i Ginnine vzlyky.

Odhodlal sa otvoriť jedno oko a videl Voldemorta obklopeného hlúčikom smrťožrútov, nerušene sa baviac a vzrušene gestikulujúc.

Uvedomil si, že ho považujú za mŕtveho. Pravdou je, že podľa všetkých normálnych zákonitostí mal byť mŕtvy. Ale nie je. Už druhý krát prežil zabíjacie zaklínadlo.

Okamžite ho premkol strach a roztriasol sa. Čo ak sa budú chcieť presvedčiť že naozaj zomrel? Dokáže sa tak tváriť, aby sa zachránil a nejakým zázrakom sa odtiaľto dostal? Zdesene si uvedomil, že ak by aj dokázal predstierať že je mŕtvy, tak ho prezradí srdce, ktoré momentálne bilo ako na poplach. A keď zistia, že opäť prežil, zabijú ho na mieste...

Vedel, že sa musí upokojiť, inak jeho šanca prežiť bude nulová. Zhlboka sa nadýchol, aby sa prestal triasť a horúčkovito premýšľal čo urobí, ak sa mu odtiaľto podarí dostať. Zavrel oko a pripravoval sa na najhoršie.

No zdalo sa, že Harry mal aj tentoraz viac šťastia ako rozumu. Nikoho netrápil taký "detail", že by Harry Potter mohol snáď opäť prežiť.

„Bella," vytrhol ho zo zamyslenia Voldemortov chladný hlas. „Tá malá je tvoja. Môžeš sa s ňou trochu pohrať. Ale nezabiť, mám s ňou ešte plán," obrátil sa s diabolským smiechom na svoju najvernejšiu smrťožrútku.

Harry pri tých slovách takmer vykríkol, no včas si zahryzol do jazyka.

To nie... Sľúbil, že ju pustí. Ja blázon som mu veril... Ako v mrákotách počul Ginnine bolestné výkriky, ktoré mu trhali srdce. Nie, nemôžem jej nijako pomôcť, nahováral si. Bol si vedomý toho, že by sa tým prezradil a nezachránil by tak nikoho. Merlin, veď teraz konám presne ako otec, uvedomil si a napriek vážnosti situácie sa musel usmiať. Zaťal zuby a horúčkovito vymýšľal plán B. Musí sa nejako dostať do hradu. Ale ako? Keby si spod seba mohol vytiahnuť neviditeľný plášť, bolo by to omnoho jednoduchšie. Ale strata mŕtvoly z lesa by sa asi ťažko vysvetľovala. Voldemort by ho hneď odhalil a on i Ginny by boli okamžite mŕtvi. Nie, musí na to ísť inak...

Zmeravel, keď pocítil, ako k nemu niekto ide. Tá osoba sa blížila potichu, prezrádzali ju len praskajúce vetvičky pod nohami. Ten zvuk v inak tichom lese pre Harryho zmysly pôsobil ako výbuch bomby. Teraz je so mnou amen, vydesil sa. Bál sa čo i len pohnúť, či otvoriť jedno oko, aby zistil kto k nemu prichádza, zato zmysly mal vyostrené na maximum. Hoci bol vydesený na smrť, zároveň horel zvedavosťou, čo s ním bude ďalej.

Aj keby chcel vziať nohy na plecia a utekať kade ľahšie, nedokázal by to. V tejto chvíli sa nedokázal ani pohnúť. Zadržal dych, aby ho zrýchlené dýchanie a búšiace srdce neprezradili.

V zadnom vrecku džínsov ho tlačil Dracov prútik a na studenej zemi sa už cítil značne nepohodlne, ale silou vôle sa vydržal nehýbať.

„Levicorpus," zasyčal známy, nepríjemný hlas. Okamžite pocítil ako ním trhlo a jeho telo sa vznieslo do vzduchu, dolu hlavou. Akoby ho niekto neviditeľný držal vo vzduchu za členky. Ledva sa mu podarilo zadržať výkrik a ďakoval svojmu stuhnutému telu, že hneď so sebou nemykol.

„Crucio!" pokračovalo hneď na to a iba pevná vôľa ho prinútila vydržať tú neľudskú bolesť a nehádzať so sebou.

Sústredený na to, nepoddať sa bolesti, vnímal Ginnine výkriky už iba vzdialene. Nemohol si dovoliť rozptyľovať sa, inak by sa prezradil. Akosi tušil, že toto je niečo ako posledné zneuctenie jeho tela a keď vydrží toto, vyhral.