Keď láska bolí... ✓

29. O krôčik bližšie k pravde

Nasledujúce dni bol Harry ako vymenený. Vedomie, že sa pohli o krôčik vpred, mu vlialo nádej a dodalo novú silu.

Zničili horcrux a majú meč, prostriedok na zničenie tých ďalších. Hoci momentálne boli k nájdeniu tých ďaších rovnako ďaleko ako predtým, konečne, po dlhom čase cítil, že sa aspoň trochu pohli dopredu. A hoci si uvedomoval, že ich ešte čaká dlhá cesta, veril, že nálada medzi nimi už nebude taká pochmúrna a že tie zostávajúce horcruxy nájdu skôr ako bude neskoro. Problém bol, že netušil, kde by sa mohli zvyšné dva horcruxy nachádzať, nakoľko Nagini sa od Voldemorta nepohne. O jednom z nich bol presvedčený, že je to Bifľomorovej šálka zo spomienok Hepzibah Smithovej a ten druhý? No to bude ťažší oriešok. Budú muieť veľmi obe pátrať po nejakom predmete po Bystrohlavovej. Bol si však istý, že tak ako Bifľomorovej šálka, aj toto bude nejaký vzácny predmet, ktorý sa zázračne stratil. A Nagini je jasná. Dumbledore bol presvedčený, že ona je ten posledný horcrux. Tú si nechá nakoniec, pri stretnutí s Voldemortom, inak to ani nejde.

Nájdenie meča sa stalo hlavnou témou nasledujúcich dní. Zatiaľ čo Harry si bol pomerne istý darcom a nezdieľal Hermione nadšenie pre spriadanie rôznych teórií o tom, kto im ho mohol darovať, jednej nepravdepodobnejšej ako druhej, Rona a Hermionu zožierala zvedavosť a nedokázali pochopiť, že Harryho to vôbec netrápi. Harry sa na ich teóriach v duchu dobre zabával, no zároveň si ani on neprestával klásť otázku, či mu ten meč naozaj poslal otec. Ale ak nie otec, potom kto iný? Kto iný mohol mať prístup k Chrabromilovmu meču, ktorý za normálnych okolností neopustí kanceláriu riaditeľa Rokfortu? A ešte tu bol ten patronus... Nevedel o nikom, kto by mal patronusa laň... A najmä, odkiaľ pre Merlina vedel, kde sa práve nachádzajú?

Myšlienka na otca a na to, že by sa mu snažil pomôcť, mu nedala spávať, a vedel, že nebude spokojný, kým to nezistí. Bol najvyšší čas porozprávať sa s portrétom Phineasa Nigellusa.

A tak raz podvečer, keď sa Ron s Hermionou pod rúškom tmy (hoci skrytí pod neviditeľným plášťom) vybrali zohnať nejaké jedlo, Harry sa rozhodol.

Našťastie, Hermiona si korálikovú kabelku, ktorá ukrývala celý ich majetok, nechala v stane a tak mohol Harry nerušene realizovať svoj plán.

Bál sa, nevedel ako Phineas zareaguje na jeho prosbu, zvlášť keď ho pred časom tak nešetrne strčili do Hermioninej kabelky. Bol si vedomý toho, že sa ho to muselo dotknúť. S hlbokým nádychom a výdychom otvoril kabelku, vybral portrét bývalého slizolinského riaditeľa a modlil sa, aby sa ukázal. S tlčúcim srdcom zavolal.

„Phineas? Phineas Nigellus?"

Nič sa nestalo. Skúsil to ešte raz. „Phineas Nigellus? Profesor Black?"

Ani teraz žiadna odozva. Posledný pokus, pomyslel si, a ak sa neukáže, vzdám to.

„Phineas, prosím, ste tam? Mohol by som sa s vami rozprávať?"

„Prosím pomôže vždy," začul chladný, sarkastický hlas, ktorý mu pripomenul otca a vzápätí sa v obraze objavil aj jeho obyvateľ.

„Pán Potter," podozrievavo si ho premeral a na tvári mu pohrával sebavedomý úškrn „môžem vedieť čo je také dôležité, keď ma rušíte uprostred večere?"

„Ja... Ach, prepáčte," habkal Harry, nevediac ako začať, čo povedať, aby vo Phineasovi nevzbudil ešte väčšie podozrenie než svojím nečakaným zavolaním. Toto nedomyslel.

„Mimochodom, bolo od vás veľmi bezočivé ma len tak odstrániť z domu mojich predkov a strčiť do kabelky tej malej humu..."

„Nehovorte jej tak!" vybuchol Harry i napriek odhodlaniu nenechať sa Phineasovou uštipačnosťou vytočiť, a bol si vedomý, že teraz sa môže Phineas vážne uraziť a keď teraz odíde, už ho pravdepodobne viac neuvidí. Phineas na potvrdenie Harryho myšlienkových pochodov urazene nadvihol obočie a chcel sa obrátiť na odchod, no Harry ho zastavil.