Keď láska bolí... ✓

14. Zo Snapovho denníka

10. mája 1997

Vie to, určite to vie! Vidím mu to na očiach, v spôsobe ako na mňa hľadí. Či skôr zazerá? Chodí popri mne akoby som neexistoval, občas po mne fľochne pohľadom plným znechutenia, no na hodinách pracuje usilovnejšie ako doteraz. Tvári sa, že tam nie je, ale cítim, keď si ma premeriava tými zelenými očami. Lily chcela aby sme k sebe našli cestu. No ako, keď mi to Harry nijako neuľahčuje? Nedá vôbec najavo či to vie alebo nie. Neviem čo si mám o tom myslieť. Či ma nenávidí, alebo len bojuje vo svojom vnútri aby sa s tým vyrovnal. Ale čo vlastne od neho chcem? Však mne samému to trvalo veľmi dlho, nemôžem chcieť od Harryho aby to spracoval za týždeň.

Na každých elixíroch zvádzam neskutočný boj použiť naňho legilimenciu, ale bolo by to voči nemu nefér.

Toto čakanie, neistota ma ubíja. Severus Snape, vzchop sa! Ty, čo si sa nikdy nikoho nebál, ty, čo už roky riskuješ krk že Voldemort odhalí tvoje dvojité agentstvo, ty sa teraz bojíš jedného fagana?

Áno, ale ten fagan je môj syn... A ja... Ja ho mám rád...

20. mája 1997

Po dnešných elixíroch som si bol takmer istý, že to Harry vie. Vyviedlo ho z miery moje oslovenie Harry (nemohol som si jednoducho pomôcť, už sa mi prieči oslovovať ho neustále Potter, vždy pri tom musím myslieť na Jamesa a to mi nerobí dobre....) a letmý dotyk. Cítil som, ako sa zachvel. Som si istý, že to nechcel urobiť, že to bolo neúmyselne, ale potešilo ma to.

Neskôr som sa Dumbledora na rovinu opýtal, či to už Harrymu povedal. (Konečne je opäť v škole, v poslednom čase je stále mimo a strašne ma to žerie, že neviem kam stále chodí...) Potvrdil mi moje domnienky. Harry to vie asi 3 týždne. Vraj ho to dosť vzalo – ale ja sa mu vôbec nedivím, aj ja som bol z toho šokovaný – ale inak bol celkom pokojný. Nenadával, nekričal, nerobil scény, čo je podľa mňa v jeho prípade dobré znamenie. Hoci dusiť emócie v sebe nie je dobré. Najmä keď viem, že ho Dumbledore požiadal, aby o tom nikomu nepovedal. To musí byť pre neho najťažšie, nemôcť sa nikomu zdôveriť...

Ale čo ma pobavilo, bola jeho prvotná reakcia po prvotnom šoku. Bola vraj úplne totožná s tou mojou. Dumbledore sa smial, že sa ako rodina nezaprieme.

Mrzí ma však že sa mi stále vyhýba a nedá ani slovkom či gestom najavo že to vie. Trpím tým nezáujmom z jeho strany, ale nezazlievam mu ho. Verím, že je to len dočasný, zdanlivý nezáujem, že časom sám rozhodne a mnou prísť. Ale som rád že ho môžem sledovať aspoň takto, z diaľky. Teší ma vedomie že je šťastný a spokojný. Od toho posledného trestu s Ginny sú obaja oficiálne spolu. Veľmi im to svedčí, aj keď si myslím, že Hermiona Grangerová mala na Harryho lepší vplyv. Ale pri Ginny Harry vyslovene žiari.

Ale trápi ma tá nešťastná záležitosť s Dumbledorom. Ten starý blázon si to nenechá vyhovoriť. Berie ako samozrejmosť, že mu tú láskavosť urobím. Pche, vraj láskavosť.... Ale ja to NECHCEM UROBIŤ! Keď som s tým pred necelým rokom pod nátlakom súhlasil, nevedel som, že Harry je môj syn. Nesúhlasil som s tým od začiatku a ak by som vtedy vedel o Harrym, poslal by som Dumbledora do horúcich pekiel s tým šialeným návrhom. Teraz, keď je šanca že sa môžeme konečne zblížiť – hoci tá šanca je momentálne mizivá, pretože Harry sa tvári že som vzduch – teraz to mám opäť pokaziť kvôli šialenému plánu toho bláznivého starca? Prečo sa len vtedy snažil zničiť ten prekliaty prsteň?

A tá prekliata Bella ma tiež pritlačila do kúta. Do čerta aj s jej neporušiteľnou prísahou!

Si prekliaty človek, Severus Snape. Nikdy nebudeš šťastný pre to, čo si v minulosti vykonal... Harry ťa nikdy neprijme ako otca....

23. mája 1997

Zajtra Harry hrá posledný metlobalový zápas proti Bystrohlavu, pôjdem tam, chcem byť pri ňom. Dúfam, že ho svojou prítomnosťou nevyvediem z miery. A budem naňho hrdý bez ohľadu na to, či ten školský pohár získajú alebo nie. Vlastne, ja už naňho SOM hrdý. To čo dokázal za pár rokov, to zatiaľ nedokázal nikto. Niekoľkokrát ujsť smrti, unikať Voldemortovi, zachrániť Blacka pred bozkom dementorov.....

A že nie je v elixíroch taký dobrý ako by som chcel? Nevadí, má talent na iné. Škoda len, že som si to musel uvedomiť takto neskoro a šesť rokov som ho úplne nezmyselne ponižoval a nevidel v ňom to, čo v ňom videli ostatní učitelia... Snáď mi to Harry raz odpustí...

Harry, synak, prepáč svojmu tvrdohlavému, zadubenému otcovi. Mám ťa rád....