Keď láska bolí... ✓

36. V Rokville

Harry bol pripravený na všetko, ale toto ho vážne nepríjemne prekvapilo. Len čo sa primiestnili na hlavnú ulicu Rokvillu, slabo osvetlenú pouličnými lampami, pred hostinec U troch metiel, ozval sa ohlušujúci výkrik. Niečo podobne hrozné jakživ nepočul. Muklovská poplašná siréna bola v porovnaní s tým zvukom rajskou hudbou. Inštinktívne si všetci traja zapchali uši a zmätene sa obzerali okolo seba, hľadajúc zdroj toho odporného jačavého a nervy drásajúceho zvuku. V tme, ktorá už sadla na krajinu v celej svojej sile, toho veľa nevideli, no cítili, akoby ich to obklopovalo navôkol. O chvíľu zvuk akoby mávnutím prútika ustal a oni si na okamih vydýchli. Z troch metiel však vybehli štyria maskovaní muži, s kapucňami na hlavách a vytasenými prútikmi v rukách, osvetľujúc ulicu a hľadajúc narušiteľov.

„Smrťožrúti," šepol Harry. „Myslím, že ma čakali. Veď-Viete-Kto vedel, že sem prídem."

„Potter! Vieme, že si tu, neujdeš nám!" vykríkol jeden zo smrťožrútov, čím potvrdil Harryho obavy, a jeho drsný hlas sa rozliehal po okolí.

„Čo urobíme, Hermiona?" vydesene pískol Ron. „Odmiestnime sa, kým sa dá ujsť!"

Harry vedel, že je to zbytočný pokus, že to všetko je pasca nastražená na neho a niet odtiaľto úniku. Vo chvíli, ako sa Hermiona márne pokúšala odmiestniť ich niekam do bezpečia, ten drsný hlas sa ozval opäť.

„Potter! Zbytočne sa ukrývaš, nemáš sa odtiaľto ako dostať... Si v pasci." Harry z jeho hlasu cítil výsmech, no i radosť, že sa im ho konečne podarilo dostať. Odtiaľto im predsa neujde.

„Čo teraz?" šeptom sa opýtala Hermiona.

„Pokúsme sa niekde ukryť," navrhol Harry. „Vedia síce, že sme tu, ale nevedia kde, keďže nás nevidia. Ak budeme ticho, nemajú šancu nás nájsť."

Hermiona sa zatvárila trochu pochybovačne, no napriek tomu začali v najväčšej tichosti cúvať a vzďaľovať sa preč od smrťožrútov. Išlo to veľmi ťažko, keďže museli byť naozaj potichu, aby ich neprezradil žiadny zvuk, a traja pod plášťom to už bol trochu problém. Tma hustla, svetlá na ulici zhasínali. Harry bol presvedčený, že to nie je náhoda.

„Potter! My si ťa nájdeme! A ak by sa ti aj nejakým zázrakom podarilo odtiaľto ujsť, do hradu sa nedostaneš!"

„Nemá Potter náhodou neviditeľný plášť?"

Harry stuhol. Hoci by ich teraz celkom dobre ochránila aj tma, bez plášťa sú stratení.

„Accio Potterov plášť!" zvolal smrťožrút v okamihu, keď Harry pevne pridržiaval okraje neviditeľného plášťa, v snahe ochrániť ho za každú cenu. No nič sa nedialo, plášť sa ani len nepohol, akoby naň privolávacie zaklínadlo vôbec nepôsobilo.

„Takže nie si pod plášťom. Nevadí, poznám lepší spôsob," zvolal smrťožrút, zatiaľ čo Harry stále cúval dozadu a Ron mu dosť bolestivo skočil na nohu, takže od bolesti takmer vykríkol.

Ulicou sa začal šíriť neprirodzený chlad, plaziac sa ako had a zaplavoval ich vnútra pocitom strachu a zúfalstva. Harry tie pocity dôverne poznal a s hrôzou si uvedomil, že tentoraz sú naozaj v pasci. Na to, aby dementorov odohnal, musí vyčarovať Patronusa, no tým sa načisto prezradí. Dementori alebo smrťožrúti. Čo je horšie? Čo mám robiť? zaúpel.

Chlad sa šíril po celej ulici i priľahlých uličkách, do ktorej sa práve chystal Harry zahnúť, malé kaluže, nemí svedkovia nedávneho dažďa, zamŕzali ako uprostred tuhej zimy a Harryho sa začala zmocňovať panika a beznádej. Dementori sa kĺzavo približovali, boli čoraz bližšie, priťahovalo ich zúfalstvo a Harry prestával rozumne myslieť. Všade prítomný chlad mu ochromoval nielen telo, ale aj myseľ. Už ani nemali kam cúvať. Chrbtom narazili do akejsi steny, no v tej tme nemali ani len predstavu kde vlastne sú.