Keď láska bolí... ✓

9. U madam Pomfreyovej

Snape sedel za svojim stolom a pozorne sledoval Harryho. Musel uznať že sa každým dňom zlepšuje. Aj na hodinách elixírov mu to ide čoraz lepšie. Jeho elixíry síce ešte nie sú ani zďaleka dokonalé, ale už to dávno nie sú tie „gebuziny", ako ich zvykol nazývať. Ale musí sa kontrolovať, aby ho veľmi nechválil, mohlo by to byť podozrivé. Ťažko sa mu to priznávalo, ale v tom chlapcovi asi naozaj niečo je. Potrebuje len čas a extra vedenie. Ale čo je to dnes s Harrym? Zdá sa že je vyčerpaný. Nečudo, je toho naňho za posledné týždne veľa. Rozchod s Hermionou, metlobalové tréningy a... S hrôzou si uvedomil, že Harry tu uňho trávi posledné mesiace viac času ako v klubovni. Chodí sem dva krát do týždňa, niekedy aj častejšie, a často tu ostáva do neskorých hodín. Ako to, že si doteraz nevšimol, že Harry je čoraz bledší, pochudol a potrebuje oddych? Rozhodol sa, že ho dnes pustí skôr a nejaký čas mu dá pokoj, aby sa poriadne vyspal a načerpal stratené sily. Práve keď sa postavil, aby skontroloval obsah Harryho kotlíka a podal mu ochranné rukavice, Harry sa zatackal a odpadol.

V momente bol pri ňom, biely ako stena. Reagoval inštinktívne. Chytil ho do náručia (striaslo ho pri spomienke, že takto naposledy držal v náručí mŕtve telo jeho matky...) a preniesol na pohovku v pracovni. V očiach sa mu zračil strach. Toto je jeho vina, uvedomil si, mal to očakávať, je to ešte chlapec, nemôže toľko ponocovať...

Otvoril okno a do miestnosti prúdil studený nočný vzduch.

„Harry! Harry, preberte sa!" volal naňho pričom ho držal za ruku a potieral mu tvár a krk studenou vodou.

Akoby sa vznášal v nejakom sne. Nechápal čo sa s ním deje, ale cítil sa príjemne ako už dávno nie. Akoby užil nejaký omamujúci elixír. Alebo bol nadrogovaný, určite by povedal v muklovskom svete strýko Vernon.

Z diaľky k nemu doliehal vystrašený hlas. Vnímal že ho niekto drží za ruku a prihováral sa mu menom. Ten hlas mu bol desivo známy a vyvolával v ňom paniku, ale dotyky mu neboli nepríjemné.

Odrazu pocítil chlad. Vpíjal sa mu do tela a spôsoboval triašku. Chcel otvoriť oči a zistiť čo sa deje, no nevládal. Nevládal sa ani len pohnúť, telo mal úplne ochabnuté a očné viečka zlepené. Začal mať naozajstný strach. No kým sa opäť o niečo pokúsil, znovu upadol do sladkého nevedomia.

Muž sediaci pri ňom zatiaľ prežíval nočnú moru. Vinil sa za Harryho stav a veril že sa čoskoro preberie. Keby mal stratiť ešte aj jeho, asi by to už neprežil. Skryl si hlavu do dlaní a zaprisahával sa, že už k nemu nikdy nebude taký krutý a nespravodlivý. Koniec koncov, snaží sa o to už zopár mesiacov, ale veľmi sa mu to nedarí. Ponorený do vlastných myšlienok zaregistroval pohyb a slabé zachrčanie. Okamžite zdvihol hlavu a srdce mu od radosti poskočilo.

Keď Harry konečne otvoril oči, v okamihu vytriezvel a od šoku takmer zabudol dýchať. Oproti nemu sedel vystrašený Snape, biely ako stena (ak si doteraz myslel, že Snape už bledší byť nemôže, teraz zistil že sa mýlil) a v očiach sa mu zračila obava. Keď Harry otvoril oči, viditeľne sa mu uľavilo a jemne sa usmial.

„Piť... Som smädný..." sotva počuteľne povedal Harry.

Za iných okolností by bol určite vyštekol z vyžadoval úctu voči svojej osobe, ku ktorej neodmysliteľne patrili aj slovíčka „prosím" a „pane", no teraz ho iba mlčky opatrne posadil a priložil mu k ústam čašu s vodou. Harry pil ako o život.

„Pomaly... Nie tak hltavo, pán Potter. Nie že sa mi tu ešte zadusíte." upozorňoval ho, hoci túžil povedať mu niečo úplne iné. Ale nemohol. Ešte nie. Nie teraz a tu.

Harry prestal piť a jemne pokrútil hlavou, čím naznačil že má dosť. Rozhliadol sa okolo seba a snažil sa rozpamätať, no v hlave mal ako vygumované. Bol vystrašený a keby nebol taký hrozne vyčerpaný, hneď by odtiaľto ušiel. Snapova blízkosť mu nerobila dobre a mal z nej blbý pocit. Nakoniec ho však premohla zvedavosť.