Keď láska bolí... ✓

42. Tvárou v tvár nepriateľovi

Dracove slová mali na Harryho presne taký účinok, ako predpokladal. Harry sa vyplašene mykol, stratil rovnováhu a diadém pustil z ruky. Jediným švihnutím prútika ho Malfoy vystrelil do vzduchu a iba Harryho vycibrený reflex stíhača mu zabránil v tom, aby mu diadém zmizol z dohľadu. Vyskočil, natiahol ruku a horcrux zachytil.

„Čo tu chceš, Malfoy?" zavrčal naňho zlostne, mieriac naňho prútikom.

Draco si posmešne odfrkol.

„Zabrániť ti, aby si získal niečo, čo ti nepatrí."

„Pokiaľ viem, nepatrí to ani tebe," odsekol Harry a zarazene si uvedomil odkiaľ vie Malfoy o tom, kde sa práve nachádza. No nemal čas tie myšlienky rozvíjať ďalej, lebo sa netrpezlivo obzeral, kde toľko trčia Ron s Hermionou. Aj keď bol Malfoy mimoriadne sám, bez svojich dvoch goríl, cítil by sa istejšie, keby boli jeho priatelia pri ňom.

„A pokiaľ viem ja, Potter, ani ten prútik, čo držíš v ruke, nie je tvoj. Patrí mne."

„Už nie, Malfoy," uškrnul sa Harry. „Už je môj, získal som ho v súboji. Teraz poslúcha mňa. Mimochodom, koho prútik vlastne používaš, keď tie vaše sme vám vzali?"

„To ťa nemusí zaujímať," zavrčal Draco, bolestne si vedomý smutnej pravdivosti Harryho slov. A to ho na tom všetkom štvalo najviac. Bol rozhodnutý oplatiť Harrymu tú potupu z Malfoy Mannoru. Otcov neregistrovaný prútik mu síce slúži celkom slušne, ale nie je to ono. Doteraz sa s ním nezžil tak, ako s tým svojim pôvodným. Nehovoriac o tom, že ukazovanie sa s ním na verejnosti je dosť riskantné.

„Teraz mi daj ten diadém," prikázal Harrymu panovačne.

Harry pokrútil hlavou. „Daj sa vypchať," odvrkol a vykročil smerom ku dverám.

Mal vedieť, že to nebude také jednoduché. Že Voldemort urobí všetko pre to, aby mu zabránil ten horcrux získať. Že Malfoy sa len tak ľahko nevzdá. Nemal zabudnúť na to, že je to zákerný potkan a rád útočí odzadu na nič netušiace obete. Mal to vedieť a byť v strehu. Keby to bol Harry tušil, nebol by sa mu otočil chrbtom. Urobil sotva pár krokov, keď Draco vykríkol.

„Irascor!"

Malfoyova kliatba zastihla Harryho nepripraveného. Bridlicovo šedý mrak zasiahol Harryho do chrbta, vyrazil mu dych a zrazil ho na kolená.

Trvalo chvíľu, kým sa Harrymu podarilo lapiť dych a upokojiť sa. No aj tá chvíľka indisponovanosti, keď Harry poľavil v ostražitosti, sa mu stala osudným. Malfoy k nemu pribehol, diadém mu vytrhol a so samoľúbym víťazným úškľabkom sa chystal odísť.

„Ty slizký, podlý had!" namáhavo precedil Harry a snažil sa dostať na nohy, no telu oslabenému účinkom kliatby to išlo len veľmi ťažko. Malfoy sa iba uškŕňal.

„Takto dopadnú všetci, čo pchajú nos do vecí, do ktorých ich nič nie je," vmietol Harrymu do tváre, keď popri ňom prechádzal smerom k východu. A akoby mimochodom poznamenal: „Vrátane toho zradcu krvi Weasleyho a tej humusáčky Gran..."

„Čo si im urobil?" zreval Harry, a konečne sa mu podarilo postaviť na nohy. Prútikom mieril na Malfoya a krvi by sa v ňom nedorezal.

„Neboj sa, Potter, tvoji verní psi žijú," vysmieval sa Malfoy. „Nič im nehrozí, len tu niekde nehybne ležia. A pokiaľ nebudeš vystrájať hlúposti, nič sa im nestane."

Aha, tak preto nereagovali na moje znamenie. Namiesto toho pritiahlo Malfoya. No mám ja teda šťastie, skleslo si pomyslel Harry. Moment, a ako myslel to, že sa mi nič nestane?

„Ako to myslíš?"

Nič, žiadna odpoveď, len bezočivé vyškieranie sa. Harry už mal tej Malfoyovej bohorovnosti a sebavedomia plné zuby.