Keď láska bolí... ✓

21. Severus Snape

Náhlil sa cez areál školy s Dracom Malfoyom po boku a nenávidel sa za to, čo práve vykonal. V ušiach mu zneli Belline posmešné výkriky a v diaľke jej z prútika vystreľovali farebné svetielka, zvrátená oslava Dumbledorovej smrti .

To, že ho niekto sleduje, vedel skôr ako sa otočil, a skôr, než mu prvé zaklínadlo tesne minulo hlavu. Na ďalšie už bol pripravený a všetky bez problémov, takmer lenivým mávnutím prútika, odrazil. Nečudo, neverbálne zaklínadlá neboli chlapcovou silnou stránkou, v tomto bol proti nemu vo výhode.

Hnusilo sa mu to, čo musel urobiť. Musel proti sebe poštvať celé čarodejnícke spoločenstvo. O chvíľu budú v hrade všetci na nohách a bolo jasné, že to, čo urobil, sa práve chlapcovou zásluhou rýchlo rozšíri a ráno to bude vedieť takmer celý svet. Stane sa vydedencom a do smrti bude žiť s nálepkou vraha. Ale to by mu až tak nevadilo. Celý život na ňom nikomu nezáležalo, vždy bol dobrý iba na posmech, a odkedy nastúpil na Rokfort ako profesor, aj tak mu nikto neveril. Síce to nikdy nikto nepovedal nahlas, ale celé tie roky pochybovali o jeho vernosti Dumbledorovi a škole. A dneškom všetkých v ich presvedčení iba utvrdil.

Ale to, že musel proti sebe poštvať vlastného syna, ho naozaj zasiahlo. To, že ho vlastný syn nazval zbabelcom, ho bolelo zo všetkého najviac. Jeho, ktorý roky riskoval svoj život tým, že slúžil ako dvojitý agent.

Jeho prvá vražda po dlhých rokoch... Odkedy učil na Rokforte, Temný pán ho šetril týchto, ako s obľubou hovorieval, potešení. Mučenia a vraždenia pre zábavu. Vraj aby nevzbudzoval zbytočné podozrenie. Aj tak si ich dovtedy užil viac ako mu bolo príjemné.

Cítil sa ako keby zabíjal prvý krát. Čo to vtedy cítil? Zadosťučinenie? Spravodlivosť? Strach? Teraz sa cítil mizerne. Zradil dôveru človeka, na ktorom mu ako jednom z mála záležalo, a ktorý ho ako jeden z mála mal úprimne rád. Alebo si to o ňom aspoň myslel. Teraz ho z duše nenávidí...

Aká irónia, že tentoraz nezabíjal na príkaz Voldemorta...

„Zbabelec... ozývalo sa mu v ušiach ako neutíchajúca ozvena, hoci už dávno opustil areál Rokfortu.

Sedel v priestrannej a moderne zariadenej miestnosti, osvetlenej fakľami na stenách a mesačným svitom prenikajúcim cez veľké okno, za dlhým masívnym dubovým stolom, po pravici muža s tvárou naháňajúcou strach, červenými očami a ústami bez perí, ktorý svojim pohľadom prepaľoval všetkých naokolo. Oproti nemu sedel Draco Malfoy, svetlo dopadajúce z fakle nad jeho hlavou mu osvetľovalo tvár, bielu ako krieda, a čakal... Na svoj ortieľ. Na to, ako ho Temný pán potrestá za to, že nesplnil svoju úlohu.

„Výborne, Severus, dobrá práca," pochválil ho muž sediaci za vrchstolom, a dlhými štíhlymi prstami sa pohrával s prútikom. „Aj keď," svoj pohľad uprel na Draca, ktorý sa mu neodvážil hľadieť do očí, „to mal vykonať náš mladý priateľ... Ale... Tentoraz budem k nemu veľkorysý a nezabijem ho. No ako poučenie pre budúcnosť..." odmlčal sa a Draco sa od strachu až triasol. Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Nikto sa neodvážil pozrieť na svojho pána, akoby sa každý bál, že nesie istý podiel viny na Dracovom zlyhaní. Keď sa chvíľu nič nedialo, na malý okamih Draco uveril, že ho Voldemort nepotrestá, keď odrazu švihol prútikom a chladným hlasom zvolal: „Crucio!" Malfoy sa s výkrikom zvalil na zem a neskutočne sa triasol. Zvíjal sa v kŕčoch, telom mu prenikala hrozná bolesť, vystreľujúca až do končekov prstov, mal pocit, že mu zhoria všetky vnútornosti a že toto sú jeho posledné chvíle. Narcissa Malfoyová sa iba bezmocne prizerala na utrpenie svojho syna. Nemohla nič urobiť, nijako mu pomôcť. Vedela, že Voldemortova krutosť nemá hraníc a keby sa Draca zastala, mohla by skončiť veľmi zle. Na jej tvári sa zračil výraz, ktorý vyjadroval šok a zdesenie z vývoja situácie. No bolesť o chvíľu, ako prišla, tak aj pominula.