Keď láska bolí... ✓

23. Narodeniny

„Hovorím, že nie!" Strýko Vernom kričal hlasnejšie ako uňho bolo zvykom. Teta Petunia ho tíšila, aby ich nepočuli všetci susedia.

Harry si iba povzdychol. Túto scénu očakával už niekoľko dní, odkedy mu Fénixov rád určil presný dátum presťahovania.

„Už som ti to predsa vysvetlil," pokojne mu vysvetľoval, „nestačí, že odtiaľto odídem ja, musíte sa aj vy ukryť do bezpečia. Niekam, kde vás nebude nikto poznať, na miesto, ktoré momentálne neviete ani vy. Je to pre vašu bezpečnosť. Alebo chcete, aby si vás Voldemort našiel a mučil vás len kvôli tomu, aby sa dozvedel kde som?"

„Neverím ti! Ide ti iba o náš dom a majetok! A to teda nedovolím!" strýko Vernom vrieskal ako zmyslov zbavený, červený v tvári a ruky zovreté v päsť. Keby Harry nevedel, aký má tuhý korienok, už by si myslel, že ho každú chvíľu skolí infarkt.

Chcel niečo namietnuť, keď tu strýko vzal do ruky letenky, ktoré im daroval Fénixov rád, aby sa s ich pomocou mohli premiestniť na dočasné útočisko, odkiaľ by ich po čase presťahovali do bezpečia, na miesto, ktoré momentálne nepoznajú ani Dursleyovci. Zamával s nimi Harrymu pred nosom a demonštratívne ich roztrhal.

„Tu máte tie svoje letenky! Nepotrebujeme cudziu pomoc, poradíme si aj sami!" kričal strýko Vernon a šialene sa smial. Harry vedel že to nedopadne dobre. Vtom sa stalo niečo zvláštne. Na krajinu sa uprostred slnečného dňa zniesla zvláštna tma, hlboká a desivá a neprirodzený chlad. Kým si Harry stihol uvedomiť čo sa deje, ocitol sa na veľmi zvláštnom mieste. V miestnosti, ktorá mu bola desivo povedomá. Nachádzal sa vo veľkej priestrannej miestnosti bez okien, s horiacimi fakľami na stenách a celá jedna stena bola zaplnená obrazmi. No neboli to hocijaké obrazy, boli to Voldemortove trofeje. Ale predsa sa tam len niečo zmenilo. Pribudol tam obraz Dumbledora. Ale prečo? rozmýšľal Harry. Dumbledora predsa nezabil Voldemort osobne... Zároveň si uvedomil, že medzi obrazmi už ostalo iba jedno voľné miesto. Plánuje ďalšiu vraždu... A odrazu ho ako blesk z jasného neba ochromilo poznanie. Plánuje zabiť mňa. To voľné miesto je prichystané pre mňa, zúfalo zašepkal. V momente, ako chcel túto strašidelnú miestnosť opustiť, začul za sebou hlas. „Harry, už je čas..." Vykríkol.

Keď otvoril oči, takmer dostal infarkt. Nechápal čo sa okolo neho deje. Chvíľu mu trvalo kým si uvedomil, kde sa vlastne nachádza a prečo to v jeho izbe vyzerá ako na nejakom večierku. Ach, bol to iba zlý sen, uvedomil si. To však nevysvetľuje tento cirkus naokolo....

„Všetko najlepšie, Harry!" ozvalo sa zborovo keď sa posadil a založil si okuliare. Okolo jeho postele sa zhromaždila celá rodina Weasleyovcov a Hermiona.

Na Harryho tvári sa okamžite rozhostil úsmev. Jasné, ja mám dnes narodeniny! A nie som u Dursleyovcov, ani v tej hroznej miestnosti, ale v Brlohu. S vďačnosťou pozrel na ľudí stojacich okolo jeho postele. Títo ľudia preňho znamenali veľa. Boli jeho priateľmi, jeho druhou rodinou, jeho záchranou. Nebyť ich, bol by teraz bezdomovec na úteku, ľahká korisť pre Voldemorta a smrťožrútov. Dnešným dňom prestala pôsobiť ochrana jeho mamy a už by nebol v bezpečí ani u Dursleyovcov.

Odkedy ho Fénixov rád presťahoval do bezpečia, trávil prázdniny v Brlohu. Pani Weasleyová sa oňho starala ako o vlastného, začo jej bol nesmierne vďačný, a táto jej starostlivosť ho zakaždým dojímala. Nechápal, ako môže na ňom tak veľmi záležať cudzím ľuďom, zatiaľ čo svojim príbuzným je úplne ľahostajný. Navyše preňho riskovali svoje životy. Hoci bol Brloh zabezpečený tými najrôznejšími čarami a ochranou, akú len dokázali zabezpečiť, vedel, že ak by Voldemort zistil, kde sa ukrýva, Weasleyovci by boli v nebezpečenstve. Preto sa tam nemienil zdržať dlho, vedel, že skôr či neskôr Voldemortova moc vzrastie a ani tam už nebude v bezpečí. A hoci vedel, že na Rokfort sa už viac nevráti, pred pani Weasleyovou musel hrať divadielko.