Keď láska bolí... ✓

48. V ústrety smrti

Rýchly pohľad na očarované hodiny v riaditeľni mu ukázal, že Voldemortom daná hodina takmer uplynula. Ostávalo mu zhruba pätnásť minút. Najvyšší čas začať konať. Po uplynutí hodiny Voldemort začne svoj masaker. A to nemôže dopustiť.

Otrasený tým, čoho bol práve svedkom si zhlboka vzdychol a s odhodlaním pomstiť otca i ďalších nevinných ľudí, ktorí zomreli kvôli zvráteným chúťkam smrťožrútov na čele s Bellatrix Lestrangeovou, a túžbou porátať sa s Voldemortom sa vybral do Zakázaného lesa v ústrety smrti.

Hrad bol stále prázdny a na chodbách vládlo zlovestné ticho. Chodby boli netypicky tiché a prázdne, aj portréty z obrazov niekam zmizli. Harrymu to nevadilo, aspoň sa nikomu nemusel vysvetľovať, prečo sa cíti pod psa a kam má namierené. A čeliť prosbám aby sa nevzdal a nešiel do lesa, či naivným uisteniam, že všetko bude dobré.

Dúfal, že cestou nenatrafí na nikoho, kto by ho mohol od jeho odhodlania odradiť. Hoci zúfalo túžil po tom, ešte raz vidieť svojich priateľov a môcť sa s nimi rozlúčiť, vedel, že jeho odhodlanie ísť do Zakázaného lesa by to pochovalo.

Najviac zo všetkého však túžil po Ginny. Objať ju, pobozkať, vnímať jej vôňu. Zovrieť v náručí a viac nepustiť. Do očí sa mu tisli slzy pri spomienke na ich posledný bozk v núdzovej miestnosti, no nemohol si dovoliť plakať. Musí sa vzchopiť a čeliť svojmu osudu.

Prehodil si na seba neviditeľný plášť a ako v mrákotách zostupoval dolu mramorovým schodiskom až do vstupnej haly.

Harryho odhodlanie bolo podrobené skúške už po príchode do vstupnej haly. Medzi ľuďmi čo na nosidlách nosili zvonka telá a sústreďovali ich vo Veľkej sieni spoznal Nevilla. Srdce mu splašene bilo a silno odolával nutkaniu ísť za ním. V snahe nedívať sa na Nevilla a upokojiť sa odvrátil pohľad a od zdesenia takmer skolaboval. Pri pohľade na telo, ktoré niekoľko členov Fénixovho rádu nieslo dnu, zamrzol na mieste. Podlomili sa mu kolená a mal pocit, akoby ho niekto udrel do žalúdka. Hagrid. Stálo ho obrovské sebaovládanie aby nahlas nevykríkol. A hoci mu práve mozog vypovedal službu, uvedomoval si, že by tým na seba zbytočne pútal pozornosť, čo naozaj nepotreboval... Musel sa čo najrýchlejšie a nebadane vytratiť, pokým do neho niekto nenarazí. No akoby vrástol do zeme. V hlave mal úplne prázdno, a jediné na čo sa zmohol bola otázka prečo práve Hagrid? Nie... Takto to byť nemalo... Voldemort mu vzal ďalšiu blízku osobu. Toto musí skončiť!

S vypätím síl sa odlepil od zeme a rozbehol sa von. Na jeho veľkú smolu sa vo vchodových dverách zrazil s Nevillom, ktorý práve vchádzal dnu. Našťastie sám a s prázdnymi rukami.

„Čo to...?" zamrmlal, keď zacítil náraz, ale nikoho nevidel. V tvári sa mu odrážal zmätok, no po chvíli neveriaco vyvalil oči.

„Harry?" spýtal sa potichu. „Si to ty?"

„Áno," šepol Harry, nahnevaný sám na seba, ze sa takto hlúpo odhalil. Že si nevie dávať väčší pozor... Mal sa obzerať okolo seba a nie sa bezhlavo, hlava-nehlava rútiť von. No odrazu dostal nápad. Zamaskuje to, čo sa chystá urobiť a možno tým odvedie Nevillovu pozornosť od prípadných otázok a prehovárania Harryho. Odtiahol Nevilla bokom, do malého výklenku, kde boli ukrytí pred neželanými svedkami. On pod plášťom bol krytý spoľahlivo, ale Neville rozprávajúci sa sám so sebou by pôsobil dosť podozrivo. No i tak musel konať rýchlo,lebo naokolo ľudia stále chodili a navyše, nemal čas.

„Neville? Poznáš Voldemortovho hada? Volá sa Nagini," opýtal sa a veril, že sa kamarát chytí.

„Áno, počul som o ňom. Prečo sa pýtaš?"

„Vieš, toho hada treba zabiť. Ron a Hermiona o tom vedia, ale..."

Nedokázal pokračovať. Priznať nahlas to, čoho sa desil najviac na svete? Že jeho dvaja najbližší priatelia by mohli pri plnení tej úlohy zomrieť? Ale musel Nevillovi vysvetliť, čo od neho potrebuje. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.