Keď láska bolí... ✓

28. Strieborná laň

Bola nádherná. Strieborná, žiarivá a oslepujúca. Ladným krokom sa približovala čoraz bližšie a Harry ani nedýchal. Výkrik mu uviazol v hrdle a nutkanie zavolať na Rona či Hermionu pominulo a on, neschopný slova či akéhokoľvek pohybu iba civel pre seba. Niekoľkokrát musel zažmurkať, aby sa uistil, že nespí a nesníva sa mu. Alebo má halucinácie z tej zimy, čo ho objala do svojich pazúrov a otupovala mu všetky zmysly? Bol ňou úplne fascinovaný a vyvedený z miery. Nedokázal jasne myslieť a jeho myseľ, omámená tým strieborným preludom, sa zmohla iba na chabý odpor. Čo je to za kúzlo, keď prenikne aj cez ochranné zaklínadlá?

Napriek obave a pochybnostiam sa nebál. Cítil sa tak zvláštne... pokojne a povznášajúco. Akoby tá laň bola nejaký starý známy, koho roky nevidel a nečakane ho prekvapil svojou návštevou.

Laň sa neustále približovala, až zastala pár metrov od neho. Sklonila hlavu na pozdrav, čím Harrymu vyrazila dych. Dívala sa priamo na neho, prenikavo, no nie nebezpečne, akoby očakávala, že Harry vstane a bude ju nasledovať. Priam ho lákala a vábila svojou krásou a vznešenosťou. No Harry sa bál čo i len pohnúť, aby nenarušil to kúzlo, nezničil ten čarovný okamih.

Nakoniec to nevydržal. Vstal, zobral svoj prútik a vydal sa za ňou, hoci kontrolka v jeho mozgu mu našepkávala, že to môže byť nebezpečné. Čo ak je to ďalšia Voldemortova pasca ako ho vylákať z bezpečia ochranných zaklínadiel? Ale inštinkt mu hovoril, že tentoraz to pasca nie je. A inštinkt, ten ho predsa ešte nesklamal.

Je tmavá noc... Ak sa ti niečo stane, ďaleko od stanu, nikto ťa nebude počuť, hovoril mu rozum, ale srdce mu našepkávalo, že mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

Nasledoval laň, jasne žiariacu a osvetľujúcu nepreniknuteľnú tmu navôkol, vedúc ho tak bezpečne hustým lesom, až prišli na čistinku, kde sa mu laň mierne uklonila a postupne sa rozplynula.

„Čo to malo znamenať?" hundral Harry a až teraz si naplno uvedomil vážnosť situácie. Je noc, a je v hlbokom lese sám. Ak sa mu niečo stane, nikto o tom nebude vedieť a Merlinvie, ako dlho potrvá kým ho tu niekto nájde. Ak ho chcela laň iba vylákať z bezpečia do temného lesa, tak sa jej to dokonale podarilo. A on, hlupák, opäť naletel. Bezradne sa obzeral, v snahe dostať sa z toho desivého miesta preč.

„Lumos," zašepkal a koncom prútika si osvetľoval okolie a svietil na cestu. Nervy mal vybičované na maximum a každý, i ten najmenší, zvuk v ňom v tom tichu vyvolával paniku. Húkanie sovy, pukot vetvičiek, chrapčanie snehu pod nohami, to všetko ho v tom tichom a tmavom lese desilo viac ako inokedy. Nikdy si viac nevyčítal, prečo tak neuvážene riskoval a vzdialil sa z bezpečia stanu.

Na moment sa mu zazdalo, že medzi stromami sa mihla tmavá postava. Zamrel a po chrbte mu prebehol mráz. Od strachu takmer nedýchal. Niekto tam je... O chvíľu bude po ňom...

Očakávaný útok sa však nedostavil a Harry si vydýchol. Nech už to bol ktokoľvek, nechcel mu ublížiť. Ale čo potom...?

Odrazu ho upútalo niečo ligotavé na mieste, kde ešte pre chvíľou stála laň. Podišiel bližšie a vo svetle prútika uvidel malé, zamrznuté jazierko.

Jeho lesklá hladina žiarila aj v tej hustej tme. Vo svetle prútika skúmal jazierko kúsok po kúsku, až takmer vykríkol. Zalapal po dychu. Na dne jazierka sa leskla rukoväť meča, vykladaná rubínmi.

Ten meč poznám, prebleslo mu hlavou. Už som ho videl. To je predsa Chrabromilov meč. Ale čo tu robí a ako sa sem dostal?

Harryho myseľ pracovala na plné obrátky.