Keď láska bolí... ✓

10. Prosba

Harry sa po návrate z nemocničného krídla zmenil na nepoznanie. Dva dni oddychu, výdatného spánku, jedla a starostlivosť ako v bavlnke urobili svoje. Už dávno sa necítil tak skvelo, a pravdou je že nikdy nebol príťažlivejší ako teraz. Jeho tvár získala zdravú farbu, pribral a hlavne bol oveľa spokojnejší a vyrovnanejší. Konečne sa usmieval a celkovo vyžaroval z neho pokoj a radosť. Užíval si život plnými dúškami. Zregeneroval si nielen telo, ale aj dušu. Za tie dva dni, v chvíľach keď nespal a bol sám, mal dosť času porozmýšľať nad všetkými udalosťami posledných týždňov. Dospel k záveru, že ten kolaps bol na niečo dobrý. Oddýchol si, uvedomil si, že žiadny elixír sa neužíva taký horúci ako sa navarí a získal od všetkého odstup. Už dokázal hľadieť na Rona s Hermionou bez zlosti či depresie, dokonca im držal palce, aj keď mu občas prišlo ľúto ako to dopadlo. A na svoje vlastné prekvapenie si uvedomil, že si čoraz viac všíma a myslí na Ginny. Po tom zápase s Bifľomorom, z nej nedokázal spustiť oči. Zdala sa mu taká nádherná keď sa smiala a rozkošná ako sa červenala, keď sa mu priznala že sa na chvíľu zahrala na kapitánku. Harry sa vôbec nehneval, práve naopak: pochválil jej odvahu a schopnosti .

Harry bol tak konečne zase šťastný. Po dlhom čase trávil večery v klubovni v spoločnosti priateľov (a nie u Snapa v žalároch), spával opäť normálne a bez snov (dovtedy mával pravidelne nočné mory so Snapom, z ktorých sa vždy budil úplne spotený a s triaškou), smial sa a žartoval a keby nebolo tých občasných súkromných hodín u Dumbledora, ktoré ho vždy vrátili do reality (ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive), bol by snáď najšťastnejším čarodejníkom pod slnkom.

Oproti tomu Snape bol hotová kôpka nešťastia.

Dni sa zmenili na týždne a Snape už bol na pokraji zúfalstva. Pohľad na spokojného a šťastného Harryho ho privádzal do šialenstva. Tak zúfalo túžil povedať Harrymu pravdu, chcel mať konečne niekoho o koho by sa mohol postarať, nájsť zmysel života, no vedel, že to nemôže urobiť... Bál sa. Bál sa že ho Harry vysmeje, že ho znenávidí ešte viac, alebo, nedajbože ....?

Snape sa zachvel. Celé roky sa Harrymu od neho nedostávalo nič iné ako ponižovanie a výsmech a teraz by chcel... Čo vlastne chce? Aby ho začal brať ako otca? No tak to zabudni!, varoval ho vnútorný hlas. Hádam si len nemyslíš, že sa ti teraz, po toľkých rokoch ponižovania a vysmievania, milujúco vrhne okolo krku?!

A tak chodil po chodbách ako bez duše. Na hodinách bol nesústredený, čo si nanešťastie všimli už aj študenti a začali z neho uťahovať. To ho netrápilo, na reči bol zvyknutý. Masochisticky sa týral pri každom pohľade na Harryho a rozmýšľal ako by to vyzeralo keby oni dvaja spolu mohli tráviť oveľa viac času, a rozhodne nie pri trestoch po škole..... Ale zakaždým tieto myšlienky vypudil z hlavy, lebo ho privádzali do šialenstva.

Bol zvedavý koľko toho ešte musí preskákať aby bol konečne aj on šťastný. Byť šťastný, naozaj chce tak mnoho? Celý jeho doterajší život bol, až na pár svetlých výnimiek, úplné fiasko. Otec pijan, tyran, mukel čo nenávidel čarodejníkov, v škole bol vždy každému na smiech, jedinú lásku mu vyfúkol jeho nepriateľ....

A raz, v chvíli absolútneho zúfalstva, mu bolesťou otupená myseľ vnukla nádej... Áno, musí zájsť za Dumbledorom.... Ten mu určite pomôže.

***

Zúrivo sa prechádzal po riaditeľovej kancelárii. V poslednom čase nič nevychádzalo podľa jeho predstáv. Rozčuľovalo ho to.

„Severus, upokoj sa, prosím." milo sa mu prihováral Dumbledore.

„Upokojiť sa... Jemu sa to povie..." hundral si sám pre seba Snape, no Dumbledore sa len usmieval.

„Dumbledore, prosím...Urobte to pre mňa..." bedákal Snape. „Vy ste mi dali ten list a odhalili to tajomstvo a ja už viac nevládzem... Bojím sa, že to už dlho nevydržím a urobím nejakú hlúposť. Ja... Ja som si toho chlapca naozaj obľúbil..." smutne sa usmial Snape a v očiach sa mu zračilo utrpenie.

Dumbledore neveril vlastným ušiam. Keď pred pár mesiacmi dával Severusovi ten list, dal mu ho preto aby Harryho neprizabil. Aj keď by to Severus nikdy nebol priznal, v ten večer mal na mále a nechýbalo veľa aby Harrymu ublížil. Musel konať. A ešte je tu jedna vec. Nechcel si to tajomstvo odniesť do hrobu bez toho, aby o tom Severus vedel. Ale takýto vývin situácie neočakával ani vo sne. Severus ho prekvapil.

Konečne mu všetko začínalo dávať zmysel. Je pravda, že zo Severusa sa za posledné týždne stala troska. To by si všimol aj slepý že s ním nie je všetko v poriadku. Lenže keď mlčal ako hrob, ťažko mu pomôcť... Ale nikdy by mu nenapadlo dávať túto zmenu do súvislosti s Harrym.

Tušil asi čím teraz prechádza. Na jednej strane by chcel s Harrym fungovať normálne, ako otec a syn, no je na druhej strane nemožné. Voldemort sa nesmie dozvedieť že Harry je Severusov syn. A ani Severus nemôže správanie voči Harrymu zmeniť zo dňa na deň. A tak sa musí navonok k nemu správať ako doteraz, pričom v hĺbke srdca túži po inom. Z toho by sa zbláznil každý...

Ale prečo žiada takú osobnú vec práve od neho?

Pozrel na Snapa ponad polmesiačikovité okuliare, poškrabal si bradu a chvíľu rozmýšľal.

„Severus, ale prečo ja? Nemal by sa to dozvedieť od teba?"

„A prečo? Ani ja som sa to nedozvedel od Lily, ale od vás. Koniec koncov, bolo to vaše rozhodnutie povedať mi to. Keby som o tom nevedel, tak tu teraz nestojím."

„Hm, to je dobrý argument," usmial sa Dumbledore.

„Ale Severus... Uvedomuješ si čo to môže pre teba znamenať?"

Snape sa zatváril nechápavo, nuž Dumbledore pokračoval.

„Viem, že ani pre teba to nebolo jednoduché, ale vži sa do Harryho situácie. Ako sa asi bude cítiť keď sa dozvie, že človek ktorého neznáša – a o ktorom je presvedčený že neznáša jeho, pretože mu celé roky strpčuje život na Rokforte – je jeho otec? Nečakaj, že sa ti hneď hodí okolo krku...."

„Ja viem," hlesol Snape, „som si toho plne vedomý. Ale aj tak budem spokojnejší keď to bude vedieť. Je už na ňom ako sa rozhodne. A vôbec mu nebudem zazlievať, ak ma bude aj naďalej nenávidieť... Zaslúžim si to." dokončil so smútkom v hlase.

Dumbledore nedokázal pochopiť to, čo práve videl. Tento zlomený muž že je Severus Snape? Snape, ktorý nikdy nedal najavo svoje city a starostlivo ich ukrýval pod maskou chladného a tvrdého profesora sa teraz ocitol na dne svojich síl? Aj keď ešte nevedel ako, rozhodol sa mu pomôcť. Niečo už len vymyslí. Len nech nie je neskoro....

„No dobre," dodal po chvíli premýšľania, „urobím to. Niečo už vymyslím."

„Ďakujem," uľahčene si vydýchol Snape.