Styles Mania - Our life, our way 2 (FF-H.S.)

Chapter 16

Po oddychovom víkende sa konečne vyberám do práce. Nehovoriac o mojích nových šatách, ktoré som si stihla kúpiť v sobotu. Caroline ma musela dlho presviedčať, aby som si ich vzala. Sú dosť obtiahnuté v pase tmavej červenej farby. Len sa na seba pousmejem, keď odomykám telefón a prehrabnem si moja krátke vlasy, ktoré mám sotva po plecia.

Vystupujem z auta a zisťujem, že idem akurát na čas. Vstupujem na recepciu a vzliadnem k staršej žene v čiernych šatách a pokračujem hore na druhé poschodie. Tam ma opäť prekvapuje rozruch okolo celého priestranstva. Len si spokojne vydychnem a otváram dvere smerom dnu.

Niekoľko ľudí ma zaregistruje, ale potom sa opäť venujú svojej práci.

Ja si sadám na svoje miesto za stolom a z kabelky si vyberám telefón spoločne s mojím zápisníkom."Ahoj, ty musíš byť Lauren."Pri mojom stole stojí krásna vysoká bruneta. Tá, ktorá sa na mňa v štvrtok tak pekne usmiala."Ja som Brigitte."Naťahuje ku mne svoju dlhú ruku s perfektne upravenými nechtami červenej farby a opäť rozťahuje kútiky úst."Ahoj."V zápätí jej podávam ruku tiež a usmejem sa trochu placho."Alex povedal, aby som ti dnes pomáhala. Má toho veľa."Hlavou poukáže na jeho kanceláriu, v ktorej sedí navyše jeden pán."Čo sa týka toho, tak si v sektore B, spoločne so mnou. My máme na práci účtovníctvo. Odosielame a preposielame šeky investorom a našim partnerom. Odosielame aj pevné zmluvy s garanciou banky."Podáva mi zápisník a otvára ho. Tým mi odhaluje kopu čísiel. Nedávam na sebe však vidieť, že ma toľko čísiel zaskočí."Od strany tri až desať si opíš všetky účty, emaily a čísla." Zápisník mi posúva bližšie a opiera sa o môj stôl. Zmätene si listujem pár strán a zaskočí ma, koľko tam toho je."Inak to nie je nič náročné. Hlavné je, aby si sa nepomýlila. Ale po pár mesiacoch si zapamätáš všetkých 250 účtov." Nahlas sa zasmeje a trie si dlaň o stehno."Ďakujem za tvoju pomoc."Zrakom prechádzam na jej tvár a pousmejem sa."Od toho tu som."Úsmev mi vracia a vzhliadá k recepčnej na prízemí."Slečna Collins?"Prehovorí jej hlasom a pozrie na mňa cez jej okrúhle okuliare."Áno?"Zaskočene sa pýtam a ona mi podáva obálku a kyticu kvetov."To je pre mňa?"Nemôžem sa prestať čudovať. Nechápem od koho a prečo."Vidíte tu inú Collinsovú?"Prižmúri oči a ja len pokrútim hlavou. Do rúk si beriem kyticu červených ruží a obálku bielej farby. "Od koho to je?"Pyta sa Brigitte. "Sama neviem."Kyticu si prezerám a dokopy narátam 31 ruží. No mne sa snáď sníva."Tak, hmm." Čo si zahmká a poberá sa k svojmu stolu hneď vedľa môjho.

Obálku pomaly otvorím a zbadám zložený kus papiera. Narovnávam ho a začínam čítať. Je to ručne písané. Dotyčný si dal teda kopu práce.

Dobre ráno Lauren,

prajem ti, aby sa ti v práci darilo. Viem, že pre teba to znamená veľa. Nezabudni dať ruže do vázy a prosím nevyhadzuj ich.

Tvoj milovaný, na tebe závislí a priam uchvátený Selyst.

Nemo pozerám na list. Čierne na bielom. Nedáva to zmysel. Pozriem na ruže a opäť na dopis. Nedá mi to a tak sa staviam na nohy. Nikde nie je adresa a už vôbec nie meno.

Podchádzam ku recepcii a čakám na recepčnú, ktorá sa ledva hýbe na troj- centimetrových lodičkách. Nervózne si povzdychnem a pretočím očami. Hádžem pohľadom na moje prsty, ktoré sa priam trasú."Prosím vás."Ozývam sa k recepčnej a tá si pomaly sadá."Kto vám dal túto obálku?"Pýtam sa a som zaskočená, keď mi ihneď opíše muža."Mladý 18-ročný chalan v žltom."Odpovie sucho a začne čo si klikať do počítača.

Otáčam sa na opätku a mierim opäť hore. Sadnem si za stôl a tvár si na chvíľu schovám do dlaní. Smutne si povzdychnem celá zdesená a unavená z dnešného dňa, ktorý som si chcela užiť. Pôvodne, ale zjavne sa tento deň len začína a ja sa bojím, čo bude ďalej. Radšej obálku schovávam do prázdnej zásuvky a beriem si veľký blok, ktorý som si dovolila pribaliť do kabelky. Pero mám nachystané v malom stojániku, spoločne s ceruzkami a tak sa púšťam do prepisovania. Avšak dúfam, že ma to zamestná natoľko, že zabudnem na jedny prekliate ruže a dopis od neznámeho.

Dopisujem posledný kontakt a pero víťazoslávne odkladám do malého kovového stojaníka na perá. Povzdychnem si a obzriem sa po Brigitte. Tá ma vyhľadá a ihneď kráča ku mne."Máš zvýrazňovač?"Pýtam sa jej. Veselo mi jeden oranžový podáva a berie si jej zošit."Tak ako to ide? Spokojná?"

"Nič som neurobila. Takže hádam áno." Myknem ramenami a očami hodím po kytici ruži."Mala by si sa odreagovať. Poď so mnou na kávu." Dotýka sa môjho ramena a venujem mi povzbudivý úsmev."Som len trochu nervózna."Usúdim, aj keď viem, že to nie je z cela čista pravda. Brigitte mi moje úsudenie neverí tak či onak. Len jej prikyvujem na znak, že pozvanie príjmam."Potrebuješ sa vyrozprávať." Tentokrát podchádza k svojmu stolu a zdvíha telefón, ktorý jej v tej sekunde začal vyzváňať na celú miestnosť."Prepáč."Ospravedlní sa a ja len nemo pozriem do počítača. Tapeta ma hneď znepokojí. Je temná a strašidelná. Ihneď vyhľadám obrázky ako napríklad; Kvety, mestá. Nastavím si jeden veľmi pekný obrázok a usmejem sa na obrazovku. Len v tom mi niečo príde na um. Opäť si otváram ten depresívny, tmavý obrázok a prezriem si ho. Niečo mi to pripomína, ale nedokážem dôjsť na to."Iste pán Richner, slečna Collinsová sa vám bude ihneď venovať."Svoje meno započujem až príliš zreteľne. V tom hádžem nervózny pohľad na Brigitte a pozriem na vyzváňajúci telefón. V tom momente ho zdvihnem s hlbokým nádychom."Dobrý deň. Pri telefóne asistentka financií pána Pierca. Poradím vám?"Snažím sa vyznieť, čo nejmenej nervózne. 

"Dobrý deň slečna. Tú pán Richner. Volám ohľadom šeku z PPR banky. Mohli by ste mi ho prosím overiť? Sotva pred týždňom som zaslal zamestnancovi 13 plat, ale na účte ho nemá." 

"Ale iste, povedzte mi meno a identifikačné číslo účtu."Rayen Steel. Číslo 02365/22015."

"Iste, počkajte minútku."

Pánovi som zatiaľ našla čo potreboval a poďakoval mi veľmi milo za moju ochotu a rýchlu službu. Bola som rada, že mi to po prvý krát tak išlo."Veľmi šikovné dievča."Brigitte sa zasmeje a prechádza ku kopírke."Tak pôjdeš na tu kávu?"Pýta sa naposledy."Ale áno, pobalím sa môžme ísť."Pri tom pozriem na čas. Presne mi to vychádza.

Je tu ďalšia oddychová časť. Myslím si, že tieto dni samotnej Lauren len niečo naznačujú. Najmä je to dôležitá časť príbehu, tak to prosím chápte. Pomaly sa to začne rozbiehať. Sľubujem.

Mám predpísané len dve ďalšie časti. Čo je dosť chabé. Takže ešte si počkajte a po prázdninách sa snáď zlepší pravidelnosť vydávania tohto príbehu.

Inak, čo myslíte? Od koho má ten dopis a rúže? Dajte mi to komentárov vedieť vaše názory.

Love ya 💗💗💗👑👑👑