Styles Mania - Our life, our way 2 (FF-H.S.)

Chapter 53

Okamžite som sa natiahla po telefón, ktorý vibroval na malom konferečnom stolíku. Meno a fotka volajúceho bola cez celý displej a na chvíľu som zaváhala. Avšak až po chvíli som zodvihla."Ano, Harry?" Srdce mi začalo rýchlejšie bušiť a nervozita vo mne narastala."Lauren, ty sa chceš rozviesť?"Sklamane sa ma spýta."Chcem aby si podpísal tie papiere." Jednoducho odpoviem a čakám čo povie. Lenže Harry zostáva na druhej strane ticho.

"Harry? Si tam?"Spýtam sa ho opatrne a vstúpim na balkón, kde sa zadívam na veľké moderné budovy."Ehm...Som tu. Ale Lauren, prečo?"

"Po tom všetkom sa ma spýtaš prečo? V živote by som ťa nepodviedla. Harry ja ťa milujem z celého môjho srdca a ty si mi ublížil viac ako ktokoľvek iný by dokázal."Slzy sa mi nahŕňajú a pomaly stekajú po mojej tvári."Ja tie papiere ale nechcem podpísať. Nebudeme sa rozvádzať. Toto nie je riešenie." 

"Tak ako inak to mám vyriešiť? Ako inak sa mám zbaviť tej spomienky? Pokaždé keď počujem meno Harry, tak pred očami mám teba! To ako si sa jej dotýkal a ona pred tebou sedela nahá! Vtedy si na mňa zjavne nemyslel Harry, ale ja mám toho plné zuby. Nechcem ťa vidieť, pretože pokaždé keď sa na teba pozriem tak vidím ju! To ako si ju nakladal!"

"Lauren upokoj sa. Ja som sa ti ospravedlnil a neviem čo mám robiť ďalej, aby si na to zabudla." Potichu zavzlykám a z hlboka sa nadýchnem."Len podpíš tie papiere."Dokončím plne rozhodnutá."Tak toto chceš?"

"Už som sa rozhodla." Posledné slová ma boleli. Bolo ťažké niečo také vôbec vysloviť, ale ešte ťažšie bolo si priznať to, že ho chcem mať po svojom boku. Napriek všetkému je otcom našich detí,ale aj ja chcem byť šťastná a nezaoberať sa takýmito vecami. Celý život myslím len na neho, na ľudí okolo seba. Ale predsa ja žijem tento život a chcem byť šťastná. Avšak viem, že pokiaľ ho budem mať pred očami, tak sa budem len trápiť vďaka spomienke na neho a Elisabeth."Kedy prídete?"Spýta sa ma opatrne."Neviem. Možno v pondelok." Snažím sa zachovať si kľudný hlas. "Pozdravuj deti a Caroline. Dávajte si pozor."

"Aj ty si dávaj. Ahoj." Nakoniec iba rýchlo zruším a akonáhle sa otočím padám do náruče Caroline, ktorá ma pevne objíma a ja sa znovu rozplačem ako malé dieťa."Psst, to bude dobré." Začne ma utišovať.

Keďže som chcela mať chvíľu pre seba, tak Caroline vzala deti do Zoo a ja som si napustila vaňu. Spravila som si manikúru a pedikúru a pozrela si pár komédií. Taký ten deň pre samú seba. Mala som čas aj trochu uvažovať. Justin predsa vravel, že pokiaľ sa po podpísaní rozhodnem to odvolať, tak to bude jednoduchšie pred tým, ako sa notár dostane k mojej požiadavke. Taktiež pokiaľ viem, tak ťahať sa po súdoch je dosť náročné. Rozhodne by som nechcela, aby sa to všetko zkomplikovalo. Rozhodne by sa riešili deti a taktiež rozdelenie nášho majetku. 

Nad toľkým premýšľaním som zabudla vôbec koľko je hodín. Ale postupne si všímam, že vonku sa stmieva. Okamžite sa natiahnem po telefóne a pozriem na hodiny. Je takmer osem. Caroline by mala byť do pol deviatej  doma, aby sa deti osprchovali a ja som ich mohla uložiť.

Po chvíli upratovania v kuchyni započujem len zabuchnutie dverí a náhle hlas mojich zlatíčok."Mamina! Sme doma!" Zakričí najskôr Daysie a potom Jack. Avšak si ma okamžite všimnú ako stojím pri jedálenskom stole a utieram ho."Ahojte! No ako ste sa mali?" Doširoka sa na nich usmejem a oboch vyobjímam. Za tých pár hodín mi neskutočne chýbali. "No videli sme predsa veľa zvieratiek! Boli tam aj obrovské slony!" Nadšene ukáže do výšky Daysie a Jack jej skáče do rečí."Boli tam tygre! A mamina boli tam aj vlky."Poskočí na mieste a zaťahá ma za tričko."No páni, tak to sa bežte umyť a v posteli mi to vyrozprávate." Dávam im bozky na čelo a oni ma ihneď poslúchnu a vydávajú sa hore schodmi do hosťovskej, kde obaja spia.