Styles Mania - Our life, our way 2 (FF-H.S.)

Chapter 18

Po namáhavom týždni si konečne sadám na lavičku uprostred parku a vdychujem chladný vzduch. Pery mám červené a líčka tiež. Nemo hľadím na postavu vysokej blondínky, ktorá sa ku mne blíži a pri tom sa usmieva. Jej hrejivý úsmev mi hneď vyčaruje lepší deň a tak jej úsmev opätujem."Ahoj zlatko."Povie a objíme ma okolo ramien. Na tvári ma neustále ten nenásilný úsmev a pomaly si ku mne sadá.

"Som rada, že si mala čas." Nepriamo jej ďakujem a pozerám na svoje takmer zamrznuté prsty."Nechceš si ísť niekam sadnúť?"Pýta sa ma."Môžme."Odpovedám neutrálne, ale v skutočnosti som rada za jej skvelý nápad.

Posadíme sa do útulnej malej cukrárne a objednávame si punčový rez a čaj k tomu. Obe sedíme pri okne za okrúhlim skleneným stolom a pohodlnými stoličkami. Vonku je rozruch, čomu sa ani nedivím. Vianoce sú za necelé dva týždne a ľudia sú v zhone. Po meste sú vyvešané vianočné ozdoby a dekorácie, ktoré nadchnú pri prvom pohľade."Tak o čom si sa chcela rozprávať?"Načne tému Elisabeth. Netuším ako začať, ale keďže sa s Harrym stretáva každý deň, mala by vedieť o čo ide.

"Pred týždňom mi Harry zaslal hromadu kytíc a email. Nehovoriac o dopise s čudesným podpisom." Začínam stručne a nehanbím sa priznať, že ma to v tej chvíli dosť zaskočilo."Harry začína byť dosť diskrétny. Aj mňa to udivuje."Priznáva a nohy si prekríži pod stolom. Lakte si opiera o stôl a bradu si podopiera. Ja robím presne to samé. Prekrížim si nohy pod stolom, ale ruky si dávam pozdĺž stehien a uvolňujem ich. Síce mi táto téma nie je príliš príjemná, Elisabeth a jej hrejivý úsmev ma tak upokojuje. Je mi s ňou proste príjemne."Netuším, čo robiť. Poprosil ma, aby som sa s ním porozprávala. Ale ja neviem...."Len pokrčím plecami a pohľadom uhýňam. Absolútne mi nenapáda, čo ďalej robiť. 

Drtí ma priam pomyslenie na život bez Harryho. Bez neho mi je smutno, ťažko a necítim sa tak úplne vo svojej koži."Lauren? A nemyslíš si náhodou, že aj on by si zaslúžil šancu?"Potichu ku mne Elis prehovára. V tom k nej zdvíham zrak."Možno áno, ja neviem. Ide o to, že si nevieme k sebe nájsť cestu a zrazu by sme si mali vedieť?Brániš ho preto, lebo ste kamaráti."Poukazujem na ňu nenápadne a zvyšujem dramaticky hlas. Som síce rozhorčená, ale nie natoľko, aby som k nej mohla byť zlá."Nevieš o čom hovoríš Lauren. Dala si mu vôbec niekedy šancu?"Vrhá na mňa ľadový pohľad a pery do priamej čiarky. Na sucho prehltnem a pohľadom opäť uhnem. 

Preboha Lauren! Ona má pravdu! Prehovára ku mne moje podvedomie."Povedz mi Lauren. Kedy? Pretože keď si mu ju ani raz nedala, tak nevidím dôvod, aby si to urobila znovu. On sa zmenil a stal sa chladným vďaka tvojím rozhodnutiam. Snaží sa k tebe dostať cez mŕtvoly, ale ty odmietaš. Vidíš to vôbec?" Až teraz vidím pravdu. Elisabeth mi prehovára priam do duše. Všetky tie zapeklité situácie a tá zložitosť! Nenapadlo mi, aby som mu tú šancu dala, skutočnú šancu. Pri tom ho tak milujem a obdivujem. "Ďakujem."Prehováram potichu, pri čom sa mi hlas v polovici láme. Nedokážem nabrať ani kúsok odvahy. 

"No nič, budem musieť ísť. Cestujem."V tom dopíja svoj čaj a berie si do ruky kabelku."Iste. Idem aj ja. Potrebujem mame zaniesť auto."Ukazujem hlavou von."Určite sa ti ozvem."Naposledy sa na mňa usmieva a zrejme s čistým svedomím obe si razíme cestu iným smerom.

Parkujem pri maminom dome. Z vonka je vidno, že sa v kuchyni svieti. Len sa pousmejem, keď zbadám dve objímajúce sa postavy. Nakláňam hlavu na stranu a chvíľu ich sledujem. V tom si , ale uvedomím, že by bolo správne napísať Harrymu. Dal mi presne týždeň. Za čo som mu vďačná, keďže ani zďaleka by týždeň nečakal. Ale zrejme sa naozaj zmenil. Teda je to na ňom vidno, to ako dospel. Vyzerá tak zrelo a ešte viac sexy ako kedykoľvek pred tým. Nad tou myšlienkou len pokrútim hlavou s úsmevom na perách. Hneď mi napadajú perverzné predstavy.