Styles Mania - Our life, our way 2 (FF-H.S.)

Chapter 39

Smutne pozerám do zrkadla a sledujem svoju tvár. Presnejšie oči, ktoré sa zalievajú slzami a taktiež si všímam, že moju prsia dostávajú pomaly, ale isto objem. Slza jedna po druhej si razia cestičku po mojom líci, kde zanechávajú vlhké miestečka. Nakoniec zastanú na čelusti a padnú. Baví ma to sledovať, ale taktiež ma to dosť znepokojuje. 

Nedokážem si pomôcť a tak sa dotýkam môjho brucha. Hladkám ho a pohľad venujem len jemu. Toto za chvíľu narastie a už to pred nikým neukryjem. Už to nebude len tajomstvo, už to bude živí fakt. Ďalej sledujem moje telo. Zrazu mi príde iné aj napriek tomu, že to budú dva mesiace a ja si to uvedomujem až teraz. Všímam si ako sa mi spravili strie na zadku, čo ma znepokojuje, ale Harry si to zjavne ešte nestihol všimnúť. Ďalej moje spálené mieste od slnka, ktoré ako naschvál brutálne pálili práve v posledný deň. Teda v deň odchodu. Pod očami a po stranách nosa mám červené fľaky od slniečka. Ruky sa mi jemne trasú a kolená podlamujú. Oči sa už neplnia slzami. Na to som príliš zaneprázdnená sama sebou.

Naozaj sa toto všetko zmení? Budem veľká a pribratá? Akoby mi to nešlo do hlavy. Lenže takto to funguje. Čo ak sa prestanem Harrymu páčiť s kilami navyše? Už nebudem mať veľké boky a pevný zadok. Každý si bude všímať len brucho. V tom sa mykám keď Harry klope na dvere, ktoré som poctivo zamkla."Lauren si v poriadku?"Pýta sa ma."Ano, už sa obliekam."Zakričím mu naspäť a obliekam sa do väčšieho čierneho trička s rockovou kapelou z 80 rokov. To tričko som si zobrala od otca, ale nehodlám mu ho vrátiť.

Opatrne otáčam kľúčikom a už od dverí cítim vôňu jedla. Vchádzam do kuchyne a za pultom na barovej stoličke sedí Harry v pyžamových nohaviciach a šedom tričku, ktoré obkresluje jeho svaly. Bože on je tak sexy a ja budem oproti nemu ako veľryba."To už si stihol objednať?"Pýtam sa ho a nahadzujem úsmev."Bola si tam vcelku dlho."Usudzuje nakoniec a ja len súhlasím. Do ruky si beriem kuracie stehno z krabičky, v ktorej to je všetko zabalené a do druhej ruky si beriem trochu šalátu a pchám si ho do úst."Umývala som si vlasy."Prehovorím s plnými ústami a Harry sa na mne zasmeje."Vidím, že si moc hladná."

"To áno. Mali sme náročnú noc s dievčatami. Mohli by sme ísť spať?" V skutočnosti chcem už konečne zaspať, aby som sa zbavila tých myšlienok."Už? Veď je iba desať."

"Ja viem, ale chápeš."Očami pozriem do hora a snažím sa tváriť čo najviac nenápadne a najmä milo."Trápi ťa niečo?"V tom sa ma Harry spýta a srdce mi priam poskočí. Jeho neistý výraz v tvári mi napovedá, že nie som až tak nenápadná ako som si myslela."Miláčik, Harry. Chcem ísť spať."V tom si znovu odhryznem zo stehna a myknem ramenami akoby sa nič nedialo."Možeš ísť, ale ja si potrebujem prezrieť emaily. Nemal som na to čas celý deň. Mal som osem schôdzí a riešil som zmluvy. Všade je bordel. Elisabeth takmer nič neurobila za tie dva týždne."V jeho hlase je jasne počuť naštvanosť. Radšej sa k nemu túlim a chytám ho za ruku. Pri tom kúskam do mäsa a nadychujem sa tej božskej vône."Tak fajn pôjdem si lahnúť. Ale do hodiny buď v posteli."

Po dojedení konečne ležím v posteli a čakám na Harryho. Popravde som si myslela, že zaspím, ale to sa nedeje. Znovu premýšľam a počúvam, ako mu neustále vyzváňa telefón aj takto neskoro večer. Taktiež počujem ako sa háda práve s Elisabeth. Mám dosť tohto celého. V hlave si predstavujem aká reakcia by bola najlepšia podľa môjho usúdenia. Možno niečo ako "budeme rodičmi!" alebo "wau! kedy sa mi to podarilo?" No Harry, nabúchal si ma rýchlejšie, ako sme obaja čakali. Vlastne mne nič také nenapadlo. Nezamýšľala som sa nad deťmi aj napriek tomu, že jedine s Harrym som si vedela predstaviť budúcnosť.

Po pár minútach počujem ako zhasína na chodbe a blíži sa do spálne, kde za sebou zatvára dvere a pomaly si lahá vedľa mňa. Ja sa snažím hrať to, že som skutočne zaspala a tak len počujem ako si povzdychuje a potichu premýšľa. Nakoniec ma svojou rukou objíma a dáva mi bozk do vlasov. Zrazu mi to príde ako skvelá príležitosť."Harry?"Spýtam sa šeptom a on sa na mňa ihneď pozrie. Napriek tme mu však vidím do očí a aj on mne."Ty ešte nespíš?"Pýta sa ma prekvapene."Nie. Nemohla som zaspať lebo si tu nebol."

"Tak čo si želáš?"Znovu mi venuje bozk na tvár pri čom sa jemne pousmejem."Chcel by si mať deti?"Snažím sa byť nenápadná, opäť a idem na to veľmi pomaly."Nikdy som nad tým veľmi nerozmýšľal. Možno raz áno."Prikyvuje a usudzuje."Pretože ja by som chcela mať. Teraz."Snažím sa viac menej klamať a uhrať to na neho. Harryho výrazy tváre ma však znepokojujú. Raz sa mračí, raz nechápe."Ako hneď teraz? Práve tento rok?"Pýta sa akoby nenadšene. Vtedy ma pochytí panika."Ano tento rok."Harry ma ledva nechá dopovedať a ihneď si prudko sadá na postel."Prečo sa ma niečo také pýtaš Lauren? Ledva sme sa dali dokopy a ty už chceš deti? Predsa som ťa ani nepožiadal o ruku. Potrebujeme ešte čas." Začne zvyšovať hlas pri čom ja netuším čo robiť. Ale nepáči sa mi, akým smerom sa to uberá."Lenže my nemáme čas!"Zakričím a tým ho utišujem. 

Na Harryho tvári sa zjaví niečo nezvyčajné. Jeho výraz je neutrálny až jemne zaskočený. V očiach má hnev. To ma vystraší najviac a ja sa začínam báť, že to zrejme nedopadne dobre."Počul si."V tom sa staviam na nohy a chce sa mi padnúť na kolená a plakať. Lenže teraz nemôžem. Musím byť silná."Som tehotná!"Po chvíli ticha a znovu jeho nechápavých a nahnevaných pohľadov mu to priam kričím do tváre, keďže sa taktiež postavil hneď oproti mne. Po tomto oficiálnom vyhlásení si zakrýva tvár do dlaní a ja bezmocne stojím na mieste.

Najviac ma sklame to, že nedostávam reakciu akú som čakala. Harry otvára prudko dvere od spálne a namieri si to ani neviem kam. Rýchlo bežím za ním a sledujem čo robí až keď zastane v obývačke, kde má cez kreslo prehodené nohavice a navlieka si ich."Čo to robíš?"Pýtam sa so slzami v očiach, keď zbadám, že chce odísť."Kam ideš Harry?"Tentokrát zvyšujem hlas. Začínam byť hysterická a báť sa, čo bude následovať."Chceš odísť?"Pýtam sa ho a chytám ho za ruku. Pri čom sa ma hneď pri malom dotyku striasa."Potrebujem sa vyvetrať."Chladne odpovie až po chvíli ticha a odchádza. Dvere za sebou nemilosrdne zabuchne a ja zostávam stáť v strede obývačky ako obarená. Naozaj sa toto stalo?

Zrejme to nie je reakcia, ktorú ste čakali. Btw...polovica prázdnin takmer za nami. Ubieha to neskutočne rýchlo.