Styles Mania - Our life, our way 2 (FF-H.S.)

Chapter 38

Čo mám robiť? Napadá mi ako prvé. V duchu sa snažím upokojiť, ale nepomáha to. Skôr mám v hlave zmätok a nepokoj. Nedokážem premýšľať nad ničím iným. Táto jediná otázka mi ukotvila v mysli za cieľom tam zostať."Koľko už?"Pýtam sa doktora s vlhkými očami a slzami na kraji."Môžem to odhadovať na takmer dva mesiace. Lahnite si sem." Dlhým prstom ukazuje na miesto, ktoré vyzerá byť príjemné na ležanie. Presne aj viem čo chce urobiť a to sono. "Pokojne si vyhrnte tričko."V tom si ku mne ťahá stoličku a sadá si za prístoj, na ktorom sa o chvíľu rozvecuje obrazovka.

Netrvá dlho a ja vidím moje vnútro. Presnejšie všetko, čo sa nachádza dole."A tu máme plod."Krúživými pohybmi prístroja ukazuje na maternicu a ja môžem vidieť to malé stvorenie. V očiach sa mi zablisne a prebudí sa niečo, čo doteraz nie. To malé stvorenie, ktoré vo mne bude rásť s vysokou pravdepodobnosťou."Pery nechávam otvorené a pohľadom nedokážem uhnúť od obrazovky. Nakoniec však doktor vypína obrazovku a začne mi podávať papierové vreckovky."Dám vám inštrukcie a taktiež pár kartičiek na kurzy pre tehotné. Skúste si prezrieť aj niečo na internete a o ďalšie štyri týždne sa môžme vidieť."Začne rozprávať a znovu si sadá za stôl. Ja si ešte utieram pomalými pohybmi bruško a staviam sa na nohy."Nemali ste žiadne ranné nevolnosti?"Pýta sa ma."Nie nemala som."Hlavou začnem kývať zo strany na stranu. 

Ešte stále sa cítim dezorientovaná."Bea, daj Lauren termín o štyri týždne."Zavelí doktor akonáhle vchádzame do prvej miestnosti so stolom a sestričkou za ním."Tak kedy vám to vyhovuje?"Pýta sa ma. Ja je odpovedám na otázku a pri tom si zapisujem dohodnutý termín do kalendára v telefóne. Spoločne s Caroline vychádzame z ordinácie a mierime si to k autu."Tak čo ti povedal?"Pýta sa ma s neutrálnym výrazom. 

Dlhšie váham, čo jej povedať. Rozhodujem sa medzi pravdou a menším klamstvom. Neviem aký bude mať na to názor. Netuším ani jej reakciu."Care? Môžeme si ísť niekam sadnúť?" Otáčam sa k nej a ona mi zmätene len prikyvuje.

"Tak čo sa deje?"Už od pohľadu je na Care vidno, že ju to zaujíma, ale taktiež aj to, že sa bojí. Je mi zvláštne to povedať, celkovo sa o tom rozprávať. Nedokážem tomu uveriť. Je toho moc a zároveň tak málo. Zrazu som zmätená a netuším aké budú reakcie. Ako sa zachová Harry. "Som tehotná."Vypadne zo mňa ani neviem ako. Caroline dokorán otvára ústa plná prekvapení."Čo si? Počkať, čo?" Zrejme aj ona je z toho vedľa ako ja. Svoj pohľad venujem mojím studeným prstom a pozerám do zeme."Lauren?"V tom sa pozriem na ňu po tom, ako vysloví moje meno a na jej tvári vidím ten najširší úsmev a uplakané oči, ktoré mi pozerajú priamo do tých mojich."Budeš mama." Oznamuje mi, pri čom sa pousmejem."Nemáš radosť?"Uvolnene mykám ramenami. 

Po celkovom uvažovaní som nedošla na nič. Stále mi to príde, akoby sa mi snívalo."Pozri, Harry bude určite rád."Snaží sa ma upokojiť už cestou naspäť domov. Napriek tomu sledujem cestu a snažím sa nemyslieť už na nič. Nebudem premýšľať nad reakciami ľudí v mojom okolí. Ak budem mať potrebu to niekomu povedať, tak to urobím.

Parkujem pri chodníku do domu a naťahujem sa pre kabelku, ktorá mi leží na zadnom sedadle."Care? Prosím nehovor to nikomu."Poprosím ju a ona mi len na súhlas prikyvuje. Som trochu neistá v tom, či to vykecá alebo nie. No som si istá, že ako vždy bude chápať moje rozhodnutia. Spoločne tak vstupujeme do domu a vyzúvame sa v predsieni. Nakráčame si to do kuchyne, kde pri stole sedí otec a mama v obývačke pozerá telku."Ahoj oci."Vítam ho a venujem mu jemný bozk na líce. Nevyzerá byť vcelku v pohode a to zrejme preto, lebo sa spil ako blázon."Ahoj mami!."Zakričím na mamu a Caroline taktiež pozdraví mojich rodičov."No čo dievčatá? Všetko v poriadku?"Mama si to k nám prikráča a ja neisto len prikyvujem. Zostávam však ticho a Caroline pre istotu začne mleť a tým ma zachraňuje. Aspoň že vždy vycíti, kedy potrebujem pomôcť. Ďakujem Caroline. 

Po neustálom pozeraní sa na telefón ma mama capne po ruke a ja ho okamžite púšťam."Zavolá ti keď ti zavolá."Prehadzuje nervózne a ja uznám, že má pravdu. Predsa je už takmer osem hodín večer a Harry sa mi za celý deň neozval ani raz. Mám jednoducho len strach a to je všetko. Ešte k tomu to čo mi povedal doktor...Všetko sa mi mieša v hlave a bojím sa, že dopadnem schúlená v rohu izby s najväčšou depresiou. Začína ma z vnúra žrať, že to nemôžem len tak povedať. Že to nie je vec, ktorá sa dá ľahko vysloviť. Je to vec, ktorá tu zostáva niekoľko rokov. Vlastne to nie je vec. Je to malé dieťa. Avšak to nemôžem skrývať, musím to povedať.

"Myslím si, že si zajtra už môžme zaplávať drahá."Otec chytá mamu za ruku a venuje jej bozk na líce. Celým domom sa odrazu ozve zvonček a ja sa rýchlo staviam a klusám k dveriam. Ledva ich otváram a už mu vpadám do náručia. Priam ho drtím v okolí rebier a nedokážem prestať vdychovať jeho sladkú vôňu."Ahoj zlato."Pozdraví ma a ja len zamrnčím s hlavou zaborenou v jeho košeli. V tom sa však odtiahnem a natiahnem sa pre bozk."Aký si mala deň?"Spýta sa ma a môj úsmev sa o niečo zmenší. Radosť z toho, že tu je však zostáva. Lenže znovu si spomínam na toho malého človiečika a o tom, ako mu to budem musieť povedať."Skvelý."Viac menej zaklamem a ťahám ho dnu."Vitaj Harry."Zdraví ho otec s mamou a on ich odzdravuje.

"Konečne si tu. Lauren sa nevedela dočkať."Pretáča Caroline očami a Harry sa len zasmeje a z vrchu pozrie na mňa."Veď ani ja som sa nevedel dočkať. Potrebuješ zviesť?"Pýta sa Harry zdvorilo a veľmi milo Care a tá len pomaly prikývne."Tak ak vám nevadí, rád by som vyrazil. Som strašne uvanený."

Caroline sme už odviezli a zostali sme len my dvaja. Mama nás horkoťažko pustila už len vďaka tomu, že sme jej obaja chýbali. Ale predsa aj ona chce byť s otcom sama, teda aspoň podľa mňa."Objednáme si jedlo?"Pýta sa ma akonáhle vystúpime a ja mu len prikývnem."Prečo si tak ticho?"Pýta sa ma zo zamračenou tvárou. Ako vždy, dobrá práca pán náladový."Len som unavená."Rukami sa objímam, keďže mi je v podzemnej garáži zima a vonku sa rozpršalo."Len si vyberiem veci a môžme ísť."Z kufra auta si vyberá tašku s notebookom a kabát. "Tak poď zlato."V tom mi venuje bozk na nos a spolu si to kráčame k výťahu na posledné poschodie budovy. 

Ešte stále to vo mne vrie. Mám pocit, že mu to musím povedať. Musí to vedieť, pretože si neviem rady. Neviem ako to všetko funguje, potrebujem aby to vedel, aby tu bol pre mňa. Stačí sa len nadýchnuť a vyslovím to.

😏😏😏😏