Teacher/H.S/ ✔️

three.

Nicol p.o.v

,,Dnes vám dávam voľnú hodinu, ale to len z toho dôvodu, že s vami idem riešiť jeden výlet cez tieto prázdniny," povedal nám nás triedy, ktorý došiel na anglickú literatúru.

Ono to nie sú ani prázdniny ale skôr predlžený víkend na piatok a pondelok nám dali voľno a ja vlastne ani neviem prečo, a vo štvrtok je nejaký sviatok.

,,Takže pôjdeme na jednu chatu, teda penzión či čo to je, pôjde sa stredu večer, takže už pozajtra a vrátime sa v pondelok večer," povedal nám.

,,A pán Payne, platí sa niečo?" spýtala sa Sophie.

,,Nie všetko s pánom Styles zabezpečíme," povedal a usmial sa.

Mohla by som Jackea presvedčiť aby ma pustil. Od kedy nie sú s nami rodičia sa o mňa bojí.

,,Tu máte papiere. Potrebujem ich mať už zajtra vypísané," povedal nám a začal nám rozdávať papiere.

,,Tak to je všetko, vzhľadom na to, že to je vaša posledná hodina môžete ísť" povedal nám.

Všetci hneď ako na povel vypadli. Ja som tam ostala, aj tak musím ísť za pánom Stylesom. Pred pár dnami sa ma spýtal či s ním nepôjdem do francúzska kvôli jednému projektu zo školy. Že vraj mu riaditeľ dovolil si vybrať jedného žiaka a on si vybral mňa. Do včera som presviedčala Jackea nech ma pusti, nakoniec to po rozhovore s pánom Stylesom povolil, ale, že si musím dávať pozor, kedže idem mimo Ameriky.

,,Nicol, ty domov nejdeš?" spýtal sa ma pán Payne.

,,Idem, len musím ísť ešte za pánom Stylesom. Neviete či je v kabinete? Alebo či mam na neho počkať do konca hodiny?" spýtala som sa.

,,Už by mal končiť, takže určite bude v kabinete," povedal mi.

,,Ďakujem," povedala som a vybral som sa z triedy.

,,Nicol počkaj, pôjdeme spolu nie?" spýtal sa zo smiechom.

,,Jasné, úplne som zabudla, že máte kabinet spolu," zasmiala som sa aj ja.

,,Harry, prišla za tebou Nicol," povedal pán Payne.

,,Čo potrebuješ Nicol?" spýtal sa ma pán Styles.

,,Prišla som vám povedať len, že brat ma nakoniec pustil," usmiala som sa na neho.

,,To je skvelé, si jedna z najlepších na tejto škole. Vlastne si najlepšia, ak nepočítam seba," zasmial sa aj on.

,,Preháňate, určite sú tu aj lepšie," povedala som a sklopila som hlavu.

,,Nepreháňam. Dobre Nicol, za pár dni ti dám vedieť čo a ako," povedal mi.

,,Dobre, tak ja už idem. Dovidenia," pozdravila som oboch.

Vyšla som z kabinetu a ešte som prešla ku svojej skrinke. Zobrala som si domov veci, ktoré sa mám učiť a pomaly som sa vybrala k autu. Veci som si hodila na sedadlo spolujazdca. Ja som nasadla som a pripútala som sa. Môj cieľ bol jasný. Cintorín a hneď potom káva.

Zaparkovala som pred cintorínom. Stálo tu jedno auto. Nikdy som ho tu nevidela.

Vstúpila som dnu a hneď som išla k hrobu mojich rodičov. Sadla som si na lavičku, ktorá tu bola. Hneď ako som si sadla sa mi po tvári spustili slzy. Chýbajú mi. O chvíľku to bude presne rok. Zomreli pri autonehode, išli sme od babky. V tom aute som bola aj ja, a moja malá pol ročná sestrička, všetci zomreli okrem mňa. Mne sa nič nestalo okrem zlomenej ruky.

,,Nicol, čo tu robíš?" spýtal sa ma tak známi hlas.