Vlčí zub

1. V záhrade

Pobehovala som hore-dolu po dome. Bola som úplne zúfalá. Hodiny odbili polnoc. Čas, keď sa mali rodičia vrátiť z plesu.

Nešťastne som zakňučala.

Čo teraz? Nemôžu ma takto vidieť. Vyhodia ma z domu. Budú ma nenávidieť, pomyslela som si.

O pol jednej v noci prišlo k najhoršiemu. Skutočne sa vrátili.

Počula som ich kroky a...

Počla som ich, i keď boli o poschodie nižšie. Počula som ich cez množstvo stien. Môj sluch!

...keď som viacej nastražila uši, počula som ich dych, tlkot sŕdc a každé jedno slovo. A to tak zreteľne, akoby som stála priamo pred nimi.

,,Zlato, idem pozrieť Bethany. Ty sa choď prezliecť. Dobre?" Zašepkal otec.

,,Dobre. Ale buď potichu, aby si ju nezobudil," zašepkala mama.

Tak toto je zlé, prebleslo mi hlavou.

Vyskočila som na posteľ. Do tlamy som chytila perinu a prehodila som ju cez seba tak, aby ma vôbec nebolo vidieť.

Nevedela som určiť, či sa mi tlkot môjho srdca a zrýchlený dych zdal taký hlasný kvôli zlepšenému sluchu, alebo bol taký aj v skutočnosti.

Vduchu som sa modlila, aby to nezačul otec. Potom by vedel, že nespím a chcel by mi vyrozprávať všetky svoje zážitky z plesu.

Otvorili sa dvere na mojej izbe. Zahryzla som si do svojho dlhého vlčieho jazyka a zadržala som dych. Našťastie boli moje prosby vyslyšané. Otec iba na sekundu nakukol a ihneď odišiel.

Vydýchla som si. A to poriadne. Moje tajomstvo je zatiaľ v bezpečí. Ale čo ďalej? Musím sa dostať von. Ale ako? Musím vyskočiť oknom, pomyslela som si.

Ešte šťastie, že som si cez letné teplé noci otvárala na noc okno. Inak by som nemala možnosť pre útek.

Ľahko som vyskočila na parapet, na ktorý som sa ako človek vydriapala len horko-tažko.

Ňufákom som viacej pootvorila okno a pozrela som sa dole. Usmieval sa na mňa trávnik našej záhrady, ktorý bol minimálne štyri metre podo mnou.

Vydesene som prehltla. Vedela som, že nemôžem ostať doma. Ak by sa mi aj podarilo premeniť späť, nedokázala by som to potichu a rodičia by ma ľahko odhalili.

Zatvorila som oči a odrazila som sa. O asi dve sekundy neskôr som i pristála. Dopadla som priamo na nohy, no potom som sa prevalila ako sud.

Neviem, či to bolo adrenalínom zmiešaným so strachom, ale ani pri vstávaní som necítila žiadnu bolesť. Nemala som žiadne zlomeniny, dokonca ani oškrenia.

Rozbehla som sa do najtmavšieho kúta našej záhrady pod hustú obrovskú vŕbu, cez ktorú nepreniklo ani lúč pouličného osvetlenia.

Šprintovala som popri plote, kde sa však rozštekal susedin pes Áron. Už od šteňaťa ma nenávidel a ja zase jeho. Raz ma dokonca aj pohrýzol.

Keď som dobehla do tieňa vŕby, nenávistným pohľadom som prebodla namysleného psa. Vtedy sa vo mne niečo zobudilo.

Mala som silnú potrebu zraziť Árona na zem a prinútiť ho, aby sa mi podriadil.

Obratnosťou mačky som sa odrazila od kmeňa vŕby a preskočila som plot. Áron vypleštil oči a naježil srsť. Chvost niesol vždy vysoko vztýčený. Dával tým najavo, že je vyššie postavený a všetci sú mu podriadení.

Mal povahu typickú pre svoje plemeno, preto nahodil ochranársky postoj. Vrhol sa na mňa, no stihla som uhnúť. Verila som inštinktom, ktoré sa u mňa náhle objavili. Ani raz sa mu nepodarilo úspešne zaútočiť.

Ani si neuvedomil, že sa stálymi výpadmi neuveriteľne unavuje. Využila som jeho únavou spomalené reakcie a surovo som ho strhla na zem.

Prevrátila som ho na chrbát. Zúrivo sa snažil vstať, ale nedovolila som mu to. Teraz som bola dominantná ja. Naplnil úžasný pocit sily a nadradenosti.

Keď som mu konečne dovolila vstať, so stiahnutým chvostom ustúpil. Nevydal ani hláska, dokonca sa mi ani nepozrel do očí.

_

Spokojne som sa vrátila do našej záhrady. Ľahla som si pod vŕbu a zatvorila som oči. Odrazu sa mi pred očami zjavila strieborná vlčica s jantárovými očami.

Uvedomila som si, že vyzerala ako ja. Teda ja vo vlčej podobe. Ahhh, ako divne to znie...

Pozrela na mňa. V jej očiach som zazrela uznanie a pochvalu. Páčilo sa jej, že som 'skrotila' Árona?

Hrdo vypäla hruď. Potom mi nosom naznačila, že sa mám obzrieť. Otočila som sa. Uvidela som zrkadlo a v ňom seba. Seba ako človeka.

Vlčica prišla zozadu ku mne a dotkla sa nosom mojej ruky. Potom vbehla do dverí, ktoré sa sami zatvorili.

_

Prudko som otvorila oči.

Začalo to. Začala moja premena. Znovu som pocítila ten prekliaty pocit mučivej bolesti. Kosti mi praskali, zrastali sa a znovu sa lámali.

Končatiny sa mi otáčali do neprirodzených uhlov a z hrdla sa mi drali výkriky bolesti, ktoré som už ďalej nedokázala zadržiavať.

Napoly premenenu rukou som si strčila do úst konár, aby nebolo počuť môj krik. Premena bola menej bolestivá, kratšia, avšak stále neznesiteľná. Ale i tak som ju zvládla.

No keď som si uvedomila, že som kompletne nahá, moju radosť z navrátenia ľudskej podoby vystriedal des.

Vôbec som nemyslela na oblečenie. S tichým nadávaním som sa rozbehla k domu. Susedin doberman Áron bežal popri plote zároveň so mnou, no už neštekal.

Napriek starostiam o svoj aktuálny stav som sa neubránila úškrnu.

Keď som dobehla ku záhradnému vchodu do domu, zistila som, že je zamknuté. Preplazila som sa popod svetlo citlivé na pohyb dávajúc si pozor, aby sa nerozsvietilo.

Zdvihla som veľmi ťažký kvetináč, pod ktorým boli náhradné kľúče. Potichu som odomkla a čo najtichšie som sa zakrádala domom.

Keď som však stúpila na vŕzgajúcu parketu, zovrelo mi srdce. Ani som sa nepohla a čakala som, či sa niekto zobudí.

Túto noc stálo pri mne šťastie, pretože ani teraz si ma nikto nevšimol.

Snáď to tak aj ostane...

🐺

Zdravím, vĺčence!

Dnes som mala dosť času,

Tak je nová kapitolkaaaaa!!!

Ďakujem za podporu 😍

Vaša milovanaaaaa

WolfGirl♡

🐺

PS: Strašne ma baví robiť tieto autistické pyramídy 😂😂😂