Vlčí zub

9. Sídlo

Nasledovala som Dianin huňatý biely chvost a premýšľala som, ako to asi bude vyzerať v sídle vlkodlačej svorky.

Zrazu nečakane zastavila, až som musela prudko zaryť drápy do zeme, aby som jej nevrazila do zadku.

Potom som zodvihla hlavu. Uvidela som malú hrdzavú bránku a rozpadajúcu sa chatrč.

Eeee, čo?

Premenili sme sa a obliekli si oblečenie, ktoré sme si niesli v ústach so sebou.

,,Toto je ono?" Prekvapene a sklamane som sa spýtala.

,,Áno," zasnene odpovedala Diana, no keď som sa k nej obrátila, zrak upierala iným smerom.

Nasledovala som jej pohľad a uvidela som majestátny kamenný múr a veľkú kovovú bránu. Po jej stranách stáli dve vlčie sochy z čierneho mramoru.

Užasnuto som zalapala po dychu.

,,Tu je Diana, pustite ma dnu," Diana prikázala bráne.

Zrazu sa odniekiaľ vynorili dvaja strážcovia.

,,A tamtá?" Zavrčal jeden z nich, pričom na mňa hodil pohľad, z ktorého mi prešiel mráz po chrbte.

,,Ide somnou," rozhodne odpovedala Diana.

Naraz som bola vďačná z to, že som ju mala po svojom boku.

Strážcovia otvorili bránu a jeden z nich mi naznačil, že ma nespustí z očí.

Mierne ma striaslo, ale udržala som si emócie-neprezrádzajúci výraz tváre.

Po vstupe do veľkej vily ma ovalil pach starých múrov zmiešaný s vôňou čerstvého pečeného mäsa.

Môj žalúdok vyhrával symfóniu hladu, no potlačila som nutkanie nasledovať vábivú vôňu a vykročila som za Dianou, ktorá mi sľúbila, že ma vezme ku Audrey.

Po hodnej chvíli chôdze sme zastavili pred dverami, nad ktorými svietil červený kríž a nápis Nemocničné krídlo.

,,Už na teba čakáme," povedala mi zdravotna sestra, ktorá náhle otvorila dvere.

Potom sa otočila na Dianu a mierne sklopila zrak, aby vyššie postavenej vlkodlačici prejavila úctu.

Nakoniec sme vstúpili do svetlej miestnosti  plnej nemocničných lôžok a pachu dezinfekčných prostriedkov.

Na jednom lôžku ležalo tmavovlasé dievča. Moja najlepšia kamarátka.

Rozbehla som sa ku nej.

Stále bola v bezvedomí. Po celom tele mala krvácajúce rany a škrabance, no pomaličky sa jej hojili.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Vidieť ju v takom stave mi trhalo srdce.

Mohlo to dopadnúť horšie, pomyslela som si.

Pozitívnymi myšlienkami som sa snažila zahnať úzkosť, ktora sa ma snažila pohltiť. Uvoľniť hrču v hrdle. Potlačiť túžbu zavyť.

Keď som si išla ku nej sadnúď, započula som, ako sa jej nepatrne zrýchlil tlkot srdca a zrýchlil dych.

Konečne sa prebrala.

,,Audrey," zašepkala som.

Prebudenie po strate vedomia bolo veľmi náročné, nechcela som ju ešte aj vystrašiť.

Otvorila oči a ospalo sa na mňa pozrela.

,,Vitaj späť," povedala som jej nežne.

Jej ospalý výraz pominul, nahradil ho zmätený.

,,To je v poriadku, Rey. Stratila si vedomie, ale už si v bezpečí. Už sa ti nič nestane," upokojovala som ju.

Po chvíli sa na mňa usmiala, ale niečo mi na tom nesedelo.

Audreyin úsmev ukazoval život, lásku, radosť. Ked sa usmievala, usmievala sa srdcom.

Tento úsmev bol len prázdna grimasa, ktorú by si človek, ktorý Audrey  nepozná, vysvetlil ako úsmev.

,,Čo sa stalo?" Opýtala som sa jej, narážajúc na jej neúprimný vyraz tváre.

Moja najlepšia kamarátka zopárkrát zažmurkala, potom sa na mňa pozrela.

V jej očiach bolo zmätenie a strach: ,,My...sa poznáme?"

🐺

Hojte, vĺčkovia!

Ospravedlňujem sa za meškanie, nestíham

Ďakujem za 🌟&💬

Páči sa?

WolfGirl♡

🐺