Vlčí zub

44. Lúka

Znovu som sa ocitla na krásnej lúke pokoja, kde som naposledy videla pravú Audrey.

Bola tam znovu, avšak nebola sama. Za ňou stáli stovky a stovky neznámych vlkov, vyzerali ako armáda.

,,Bethany," oslovila ma hlasom plným nadpozemského pokoja, ,,ešte nie je koniec."

Chcela som tam ostať, zdieľať s nimi to, čo som na zemi nenašla. Pokoj. Harmóniu. Dokonalosť. Šťastie.

Ale zrazu to všetko zmizlo. Už znovu.

Vznášala som sa nad vlastným telom ako v časoch, keď moje telo posadla Beštia a ja som ho nedokázala ovládať.

Ja...moje telo ležalo uprostred miestnosti v kaluži krvi, avšak hoci ho obklopovali stovky robotov, nemohli sa k nemu dostať, akoby tam bola nejaká neviditeľná hranica. Naraz som si uvedomila, že túto hranicu tvorili vlci, ktorý sa postupne začali objavovať.

A Audrey.

Všetko sčernelo.

,,Vstaň, Strieborná vlčica," počula som ozývajúci sa hlas, ,,sme s tebou."

Zťažka som otvorila oči, uvidiac Audrey, ako sa nado mnou skláňa. Vedela som, že sa nejakým spôsobom dostala znova do sveta živých, hoci živá určite nebola.

Šťuchla do mňa nosom, avšak necítila som fyzický dotyk. Namiesto toho som si uvedomila, že nie som taká slabá, ako predtým.

Postavila som sa, ale nohy sa mi stále triasli.

,,Urob to, čo sme my nestihli," oslovil ma vlk, ktorý spolu s ostatnými krúžil okolo mňa a tým bránil kovovým netvorom, aby sa na mňa vrhli.

Všetci vlci, ktorí stáli za mnou, ma sledovali povzbudivými pohľadmi.

Pred očami sa mi začali vynárať spomienky na niektorých robovlkov.

Veď...to boli kedysi oni, dala som si dve a dve do kopy. Znovu som sa pozrela na duchov vlkov, potom zase na robotov. Už som to chápla.

Dokázala som stáť, ale nebola som dostatočne silná na další boj.

Chcela som niečo povedať, vyjadriť, že nevládzem a nedokážem to, ale nezmohla som sa ani vydať akýkoľvek zvuk.

Zaťala som zuby a kráčala vpred.

Nemala som ani len predstavu, ako dlho som tak išla, chvíľami i zatvárajúc oči.

Audrey a ostatní vlci mi robili cestu medzi robotmi, avšak bolo vidieť, že pomaly blednú, akoby ich to nejako vyčerpávalo, či im dochádzal čas.

Sama som nerozumela, čo sa vlastne dialo, ale keď už to bolo tu, zhostila som sa svojej úlohy a snažila som sa to nejak zvládnuť.

Dokonca som aj mierne zrýchlila, hoci by som si pred chvíľou myslela, že to je nemožné. Vpred ma hnala nesmierna túžba po slobode, po spravodlivosti, ktorú stovky vlkov nezažilo.

Obhliadla som sa. Bolo ich toľko. Všetci z týchto vlčích duchov boli obeťami ľudského zla.

Konečne som prišla ku mostíku, ktorý viedol do opevnenia celého komplexu. Práve odtiaľ viedla cesta von. Bola som tak blízko...

🐺

Ahojte, vĺčatká moje!

Ako sa máte?

Páčila sa kapitolka?

Čo bude ďalej?

Ďakujem za prečítanie, 🌟&💬

Držte sa a zostaňte doma

WolfGirl❤

🐺