Vlčí zub

45. Hybrid

Už len pár krokov ma delilo od mostíka, no ako na zavolanie sa objavil ďalší problém.

Toto nebol robot. Nebol to však ani vlk či pes.

Bol to mutant, dielo Temných vedcov. Úspech, v ktorom prúdila moja krv.

Vyzeral však, že mi nechce ublížiť. Vydýchla som si. Možno mu časť mojej DNA v jeho tele dokázala zmeniť zmýšľanie.

,,Jedenásť," povedal mi, ,,vráť sa do svojho koterca."

Aaaa možno nie. Stále som však bola pokojná, delila ma od neho niečo vyše sto vlkov, ktorí ešte vydržali na našom svete.

Mala som však pomerne málo času, vlci čoraz viac bledli a bolo ich menej a menej. Z niekoľkých stoviek ich bolo už len sto, no stále ma mohli ochrániť.

,,Nie," zavrčala som na mutanta, vzdorovito ho prebodnúc pohľadom.

,,Nechcem ti ublížiť," povedal pokojne, ,,si krv mojej krvi. Moja matka."

Horko som sa zasmiala: ,,Tvoja matka? To ani náhodou. Si mutant!"

Pohla som sa vpred. Všetci vlci sa presunuli predo mňa, aby čelili mutantovi, no ten sa iba uškrnul a odhalil svoje dlhé, uhľovočierne zuby: ,,Som hybrid Borno-1," opravil ma.

Kráčala som mu naproti a on stále stál. Potom však urobil krok vpred, potom ďalší a ďalší.

Stiahlo mi žalúdok, srdce mi začalo biť ako o život.

Kráčal priamo cez mojich vlkov - ochrancov akoby tam nič nebolo.

,,Mňa nezastavia. Som krv tvojej krvi," zopakoval pre veľký úspech ešte raz. ,,Vráť sa na svoje miesto inak ťa tam dotiahnem ja," varoval ma.

,,Mala som ti prehryznúť hrdlo," zasyčala som, mysliac na nevinne spiace klbko, ktoré som nechala v laboratóriu keď som odtiaľ utiekla.

,,Možno," usmial sa, ,,ale niečo ti v tom zabránilo, nemám pravdu? Žeby puto?Materinská láska?"

Vrhla som sa vpred, aby som urobila to, čo som mala urobiť ešte v laboratóriu, zdesene vyvaliac oči, keď som si uvedomila, že sa nedokážem pohnúť ani o milimeter.

,,Nemôžeš ma zabiť, to predsa dobré matky nerobia. Sme prepojení rovnakou krvou. Nedokážeš mi ublížiť." Vyslovil to s takou nevinnosťou, až som mu takmer podľahla.

Skoro som uverila, že nie je nič na svete tak dôležité ako moja krv. Ako on. Mal nado mnou akúsi moc. Bolo to desivé.

,,Ale ja ti ublížiť dokážem, moja krv nie si," vyšlo mi z úst, no uvedomila som si, že to hovorila Beštia.

Cítila som, ako sa mi mení telo na obrovskú čiernu vlčicu. Rozbehla sa vpred, vlčí duchovia sa jej dotkli nosmi a odovzdali jej svoju silu a hneď na to celkom vybledli a zmizli.

🐺

Vĺčkovia, veľmi sa ospravedlňujem

V skutočnosti som mala ešte menej času ako cez normálny školský režim

Dúfam, že ste všetci zdraví

Aký máte názor na kapitolku?

🌟&💬

WolfGirl♡

🐺