Vlčí zub

14. Telefonát

,,Máš na to jednu minútu. Za dlhší čas by ťa mohla vláda lokalizovať." Diana mi s povzdychnutím podala svoj mobil.

Okamžite som naťukala mamine číslo.

Po niekoľkých sekundách sa z neho ozvalo: ,,Prosím? Tu Andrewsová, kto volá?"

Hodnú chvíľu som nedokázala vydať ani hlások.

,,Haló?! Kto je tam?" Znovu zvolala.

,,T-tu je Bethany," vykoktala som, keď som konečne dokázala prehovoriť.

,,Bethany... Bethany?! Bethany Andrewsová? Panebože! Žiješ! Si...?" chcela sa spýtať, avšak skočila som jej do reči: ,,Som to ja a áno, som v poriadku."

,,Kde si?"

,,V novom domove," odpovedala som s potláčaným smútkom v hlase.

,,Okamžite povedz kde a my si po teba prídeme," rozkázala.

,,Nie. Nikam nepôjdem. Tu som šťastná," zaklamala som.

,,Bethany, oh Bethany," zavzdychala, ,,tri mesiace sme o tebe nič nevedeli," zašepkala zúfalo, ,,neohlásila si sa... Mysleli sme, že si mŕtva! Polícia ťa hľadala a po neúspešnom hľadaní ťa prehlásila za nezvestnú. Prečo si utiekla? Niečo sme ti urobili? A aj keby, mohla si aspoň zavolať!"

,,Nič ste mi neurobili," protestovala som.

,,Tak teda prečo sa nechceš vrátiť? A prečo si vlastne utiekla?"

,,To ti nemôžem povedať,"

,,Koniec," zašepkala Diana. ,,Minúta."

,,Nikomu si nič nepovedala. Ani si sa nerozlúčila! Bethany, prosím, prídi," prosila mama.

Mlčala som.

,,Kedy sa vrátiš? Vrátiš sa vôbec?" Pokračovala.

,,Pozdrav otca," povedala som ignorujúc mamine otázky. ,,Mám ťa veľmi rada..."

,,Bethany? Bethany?! Bethany!!! Pre...," zaznelo z mobilu predtým, ako som zrušila hovor.

,,Nezdá sa mi, že by si ju upokojila...," poznamenala Diana.

Nereagovala som.

Pozerala som do prázdna a začínala si uvedomovať vážnosť situácie.

Dovtedy mi rodičia nechýbali. myslela som na nich, lebo som bola zvyknutá byť bez nich i niekoľko týždňov, pretože veľmi často cestovali kvôli práci a ja som ostávala sama doma.

Až teraz som si uvedomila, že ich možno už v živote neuvidím. Začala som ľutovať, že som mame zavolala. Mohla som ju nechať v sladšej nevedomosti - nechať ju myslieť si, že som mŕtva.

Takto si myslela, že som od nich ušla a že sa na nich hnevám, čo samozrejme nebola pravda.

A čo ak ma ešte k tomu aj zamerala vláda? Pýtala som v duchu hľadiac na obrazovku mobilu, kde svietilo číslo 1:45, dĺžka hovoru.

Položila som ho na stôl a sadla som si do kresla, stále neprítomne hľadiac do prázdna.

Čo ak už nikdy nevýjdem z tohto úkrytu?

Začalo ma premáhať zúfalstvo.

Už zase.

Obehla som Dianu ignorujúc jej prekvapený pohľad a preliezla som malým tunelom do haly, kde som sa v skoku premenila.

Temná vlčica, Beštia, sa znovu pýtala von.

Čo ak by som sa jej poddala a pokúsila sa ju ovládnuť? Tu som nikomu nemohla ublížiť...

Pribehla som ku vstupu do tunela a ňufákom som spustila železnú závoru na otvor, aby som sa nemohla dostať z haly skôr, ako budem mať znovu ruky namiesto lebiek, cize dovtedy, pokiaľ neporazím Beštiu.

Železná závora zacvakla.

Všetko bolo pripravené...okrem mňa...

🐺

Ahojte, vĺčkovia!

Ako prázdninujete?

Ja veľa cestujem a je celkom ťažké nájsť Wi-Fi, aby som vydávala kapitolky😣

Ďakujem za 🌟&💬

WolfGirl

🐺