Vlčí zub

46. Von

,,Ty nie si moja krv, Temná vlčica, ty si moja duša," zapriadol, oči sa mu zlovestne zaleskli.

Beštia sa mu veľkosťou vyrovnala, ale to vôbec nemuselo byť výhodné.

Vrhla sa naň ako prvá. Toto celé išlo celkom mimo mňa, nedokázala som sa zapojiť do boja, preto mi ostávala iba jediná možnosť. Radiť Beštii. Spoľahnúť sa na to, že ma poslúchne a nebude robiť hlúposti.

Hoci úprimne, ja som ich stihla narobiť snáď viac, ako ona.

Spočiatku sa zdalo, že sa ten netvor len uhýba nášmu útoku a iba sa bráni, no nakoniec ho to asi prestalo baviť.

,,To by už stačilo," prskol, jeho svetlomodrá slina pristála na našom kožuchu.

Zatiaľ čo sa Beštia snažila vymaniť spod jeho hrôzostrašných tesákov, ja som si ho stihla poriadne prehliadnuť.

Bol tmavosivý, takmer čierny s očami divoko planúcimi zlatým plameňom. Jeho zuby boli čierne ako najtemnejšia noc, jazyk sivý s modrastými odleskmi. Ani zďaleka nevyzeral ako obyčajný vlk.

Vydesilo ma uvedomenie, že som naň nehľadela zdesene či znechutene, ako by som popri tom všetkom očakávala. Nech som sa tejto myšlienke bránila akokoľvek, mal pravdu. Niečo nás spájalo a ja som s tým nedokázala nič urobiť.

Ale bol to netvor. A na zlej strane. Vedela som, že sa musíme cez neho dostať a čas sa nezadržateľne krátil.

Beštia sekala drápami, cvakala zubami a niekoľkokrát ho dokonca škaredo poranila, no nevyzeralo, že by ho to trápilo. Akoby vôbec necítil bolesť.

Ale ako to, že ja som naň nedokázala zaútočiť, no on na mňa áno? To puto bolo jednostranné? Nemohlo byť. Čo ak iba blafoval? Čo ak ani on na mňa nedokázal zaútočiť, iba využil moju hlúposť a Beštiinu krvilačnosť?

Prestaň, rozkázala som jej, nebojuj. Pusti ma, mne neublíži.

Samozrejme som si tým nebola istá, ale pravdepodobne inej cesty nebolo, keďže nevyzeralo, že sme mali čo i len najmenšiu šancu poraziť ho.

Úprimne, prekvapilo ma, keď Beštia ustúpila a dovolila, aby som prevzala kontrolu nad telom a aj situáciou.

Veľmi rýchlo som pred ním stála ja, ničím nevynikajúca menšia strieborná vlčica so zlatistými očami.

,,Takže sa vzdávaš?" Spýtal sa ma pobavene.

,,Tú chybu už nikdy nezopakujem," prehovorila som pokojne a vydala sa k nemu.

Nie s cieľom ublížiť mu. Niečo v mojom vnútri ma uistilo, že si to môžem dovoliť.

,,Ale za to ty by si sa mal," pozrela som mu do očí, nútená mierne zakloniť hlavu pre jeho výšku. No nemala som strach. Už nie. ,,Teraz odstúpiš a necháš ma prejsť," rozkázala som, akoby bol omegou mojej svorky.

Bez povýšeneckosti, ale rázne.

Kráčala som stále ďalej a nezastavila som ani keď neodstúpil.

Cítila som, ako mi červenejú oči, každým krokom mocnie telo, napĺňa ma sila a istota.

Sklonila som hlavu, stále z neho nespúšťajúc pohľad: ,,Odstúp," prehovorila som hlbokým, autoritatívnym hlasom.

V tom momente som nebrala v úvahu, že by mohol urobiť niečo iné. Naozaj, veľmi pomaly, akoby ho každý pohyb stál veľké úsilie, nakoniec odstúpil a bez slova ma nechal prejsť.

Až keď som bola vonku, začala som si plne uvedomovať, čo sa to skutočne stalo

🐺

Ahojte, moji verní vĺčkovia,

Vraciam sa späť!

Prepáčte za dlhú prestávku, nemala som silu pokračovať

Snáď sa nestrácate v deji, pokúsim sa to v ďalšej kapitole trošku zlepšiť

Ďakujem za podporu a lásku

Bez vás by táto kapitola nikdy nevyšla

Ľúbim vás

WolfGirl♡

🐺