Vlčí zub

5. Nebezpečenstvo

Utekala som tak rýchlo, ako som si myslela, že nikdy nedokážem. Všetkým prekážkam som sa vyhla bez toho, že by som si to poriadne uvedomila.

Môj inštinkt ma silno varoval. Vtedy mi bolo jedno, pred čím utekám. Prioritou bolo dostať sa do bezpečia.

Keď som konečne dobehla na okraj lesa, pocítila som aspoň čiastočnú úľavu.

Audrey dobehla o niečo neskôr. Obe sme sa dostali ku našej skrýši s oblečením a prekvapivo rýchlo a takmer bezbolestne sme sa premenili.

Myslím, že práve adrenalín, ktorý nám zbesilo prúdil v žilách, urobil premenu omnoho menej bolestivú.

Rýchlo sme sa prezliekli a potom sme sa-akoby nič-postavili a vykročili sme predstieranou pokojnou chôdzou smerom von z lesa.

Ani jedna z nás sa neodvážila vydať čo i len hlások.

Keď sme boli takmer na konci lesnej cesty, ktorá plynule prechádzala do asfaltky vedúcej do mesta, konečne som sa odvážila prehovoriť: ,,Čo to malo byť? Aj ty si cítila ten šialený strach? Inštinkt, ktorý ti šepkal, aby si okamžite utekala? A..."

,,..hrozbu vo vzduchu...," dopovedala Audrey. ,,Neviem. Nikdy predtým som to nezažila. A ani nechcem! Bolo to hrozné."

Keď sme celkom vyšli z lesa a napojili sme sa na prímestskú cestičku, opustili nás posledné stopy vydesenia.

,,Musím niečo pohľadať na internete. Alebo...nechceš prísť ku nám? Môžeme sa na to pozrieť spoločne," navrhla som.

,,Rada by som, ale už som sľúbila pomoc starkej. Niekedy inokedy. Ale ďakujem," povedala s úsmevom.

Čoskoro sa naše cesty rozdelili a museli sme sa rozlúčiť.

Stále mi však vŕtalo hlavou, čo také hrozné nás v lese mohlo natoľko vydesiť, že i moja vlčica dostala strach. Ona musela vedieť, o čo išlo. Ako som to však od nej mala zistiť, keď nedokázala rozprávať?

Radšej ostanem pri možnosti s internetom, pomyslela som si.

Pridala som do kroku a ponáhľala som sa domov.

Keď som prišla, iba som za pochodu pozdravila rodičov. Zastaviť ma prinútil až príchod do izby.

Okamžite som začala ťukať na klávesy môjho Macbooku a hľadala som informácie o ohrození vlkodlakov.

V tejto dobe boli k dispozícii milióny a milióny informácií, ale na túto tému som nenašla ani čiarku.

Keď som sa to už chystala vzdať, všimla som si stránku s veľmi zvláštnym názvom a popisom.

Po jej rozkliknutí a párminútovom hľadaní som to našla.

Podľa legiend existovali lovci, ktorí vlkodlakov po stáročia lovili a za zabitie každého jedného dostali od hlavného lovca až 150$.

Toto povolanie sa vraj dedilo a tým, že poriadne vynášalo, bolo hlavne v stredoveku veľmi populárne.

Lovci boli podľa stránky jediným nebezpečenstvom pre vlkodlakov, takže som si bola takmer celkom istá, že práve oni nás tak vydesili.

Ale to znamenalo, že lovci stále existovali. Stále nám boli hrozbou. Chceli nás zabiť...

A ešte aj budú...

Moja vlčica to vedela. Vedela, že sú tam. Varovala ma.

Ale ako mám byť vlkodlakom? Konečne som začínala prijímať to, čím som. Začala som si obľubovať svet, v ktorom som mohla slobodne pobehovať lesom a naháňať sa.

Ale nebolo to tak. Nestala som sa lovcom, stala som sa korisťou...

🐺

Zdravím, moji vĺčkovia!

Konečne ste sa dožili pokračovania!

Úprimne sa mi nechcelo písať😂

Ďakujem za vaše 🌟a💬

Ste super!!!

WolfGirl

🐺