Vlčí zub

38. Úspech

Celé dni som sa snažila urobiť dieru do steny. Stále znova a znova, pokiaľ som vládala.

Vďaka Beštiinej sile sa mi po milimetroch darilo, v ,,nedobytnej" stene vyhĺbiť jamku, do ktorej sa mi zmestila takmer celá tlama.

Netušila som, z akého materiálu bola tá prekliata stena, že i Beštiina sila nedokázala ochrániť moje drápy pred bolestivým zošúchaním.

Zatúžila som po nejakom nástroji, ktorým by som mohla stenu rozbiť.

Ešte v ten deň sa po prekliate dlhom čase objavila Audrey.

,,Kde si bola tak dlho," vynadala som jej, no následne som prosebne skočila ku mrežiam. ,,Máš plán?"

,,Pracujem na tom. Ale dôlezité je, aby ma Syntetici prijali medzi seba. Aby si mysleli, že som už prišla o rozum." Pri týchto slovách sa mierne uškrnula, potom pokračovala: ,,Niektorých z nich som už presvedčila, takže ma už len vyskúšajú a bude to. Vyzeráš lepšie," poznamenala, skenujúc ma svojimi rôznymi očami. ,,Pokračuj," zašepkala, nenápadne žmurknúc smerom k diere v stene. ,,Už musím ísť, nesmiem stratiť ich dôveru."

Zvláštne sa mykla, niekoľkokrát nezmyselne predklonila, potom sa obrátila a trhane vykročila preč.

,,Počkaj," zavolala som na ňu, ale nepočúvala ma.

Začala som nervózne krúžiť po svojom koterci.

Žeby znovu bojovala so syntetickou DNA? Potrevovala som jej súrne povedať o potrebe nejakého nástroja na hĺbenie diery, aby...

Potkla som sa o niečo, čo vydalo zvuk podobný vytiahnutiu meča z púzdra.

Pozrela som na zem, kde ležal krátky, kovový predmet s pomerne ostrým hrotom.

Je geniálna, pomyslela som si, keď som pochopila, čo znamenali Audreyine zvláštne pohyby.

Vytiahla si akúsi časť robotickej nohy a podala mi ju tak nenápadne, že som si to dokonca ani ja nevšimla.

Musela pochopiť spojitosť medzi mojimi do krvi zbrúsenými drápami a dierou v stene.

Rozmýšľala som, či to dokázala pochopiť vďaka svojej vlastnej inteligencii, alebo to bol len jeden z mála pozitívnych následkov účinku syntetiky v jej tele.

Potom som zodvihla svojho nového najlepšieho kamaráta zo zeme a z celej sily som ním vrazila do steny.

,,Áno," zaradovala som sa, keď sa mi z nej podarilo odraziť slušný kus.

Odvtedy mi išla práca omnoho rýchlejšie.

Jeden večer sa mi konečne podarilo to, o čo som sa snažila tak dlho - preraziť stenu.

Napriek únave som sa premenila a veľmi opatrne, nevediac čo čakať, som sa plazila úzkym, priam klaustrofobickým tunelčekom.

Vyšla som von. Nachádzala som sa v tmavej miestnosti, ktorú matne osvetľovali asi dva metre vysoké, meter široké, kužeľovité nádrže, plné kalnej, sivej vody.

V každej z nich sa niečo vznášalo, no pre zakalenú vodu som nevidela, čo to bolo.

Neisto som prišla bližšie a so zaklonenou hlavou, žmúriac, som sa snažila rozpoznať zvláťne útvary....

🐺

Ahoj, vĺčkovia moji!

Prepáčte, dnes ilustrácia nie je :((

Ako sa páči kapitolka?

Ďakujem za veľa krásnych komentárov, motivujú ma pokračovať❤❤❤

WolfGirl❤

🐺