Vlčí zub

3. Úprimnosť

,,Audrey," povedala som tichým hlasom.

Už som si viac nedokázala udržať masku tej silnej, nedotknuteľnej a dokonalej Bethany, s ktorou sa všetci v škole chceli kamarátiť.

Nedokázala som sa pozerať, ako je Audrey šťastná aj bez vecí, ktore som ja vtedy pokladala za nevyhnutné. Dlhé mesiace som robila čokoľvek, aby si ostatní mysleli, že som silná. Že ma nič netrápi. Že som šťastná...

,,Ako to robíš? Ako robíš, že si taká šťastná? Oproti mne toho máš tak málo a napriek tomu sa stále usmievaš. Nič ťa nerozhodí. Premenila si sa na vlčiu beštiu. Zažila si trýznivú bolesť, ktorú si vie málokto predstaviť a ani to ťa nezložilo. Chcem byť ako ty. Audrey, nauč ma byť šťastnou," povedala som.

Kamarátka sa na mňa pozrela. Na jej tvári zasvietil najširší úsmev, aký som kedy videla.

Objala ma. Najprv som bola zaskočená, ale potom som jej objatie opätovala. Dlhé, úprimné  a pevné.

Nemalo naň žiadne z objatí, ktorými som sa obijímala s kamarátmi v škole.

Vtedy som si uvedomila ďalšiu vec. Aké boli moje kamarátstva prázdne...

Samotná Audreyina prítomnosť mi začala otvárať oči. Audrey nemusela nič povedať. Minimálne slovami nie. Všetko mi povedala srdcom.

Menila ma na lepšieho človeka.

A to sme boli spolu iba niekoľko hodín.

V tom momente som začala byť po dlhom čase aspoň na chvíľu úprimná a citlivá.

,,Rey," po prvýkrát som ju oslovila prezývkou z detstva, ,,prepáč, že som predtým na teba tak vyletela. Bojím sa. Bojím sa znovu premeniť. Ja sa bojím...seba."

Chvíľu mlčala. Zaváhala som, či bolo správne ukázať, že nie som taká nedotknuteľná, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

,,Túžila som ťa zažiť znovu takú úprimnú. Vieš, Beth, najhoršia je tá bolesť, ktorú držíš v sebe. Preto som sa s tebou chcela stretnúť. Aby sme si navzájom pomohli prekonať strach a bolesť, podeliť sa o ne. A zabehať som si s tebou chcela kvôli tomu, že mi chýbaš. Už som sa nedokázala ďalej držať stranou. Nemohla som dopustiť, aby si sa nechala skaziť touto dobou..."

Pozrela som jej do očí a uvedomila som si, ako veľmi ju mám rada. Ako mi chýbala. Bola som namyslená a slepá, keď som naše priateľstvo zakopávala iba kvôli tomu, že nemala postavenie ,,hodné mňa".

Ale až vtedy som pochopila, že v skutočnosti som to bola ja, ktorá nemala postavenie hodné jej. Skutočne som bola skazená dobou, ale predtým som si to nepripúšťala.

,,Bola som slepá. Pozerala som očami, nie srdcom. Si skutočná priateľka. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi ťa mám rada a ako si mi chýbala. Chýbal mi tvoj pokoj. Hanbím sa, keď si uvedomujem, ako veľmi som k tebe bola nespravodlivá. Ako som ťa súdila. Pôjdem si s tebou niekedy zabehať. S tebou to zvládnem. Hľadala som oporu. A mala som ju priamo pred sebou..."

Sama som nechápala, kde sa vo mne zrazu zobralo toľko sentimentálnosti.

Ale svoje slová som myslela vážne.

Skutočne som sa rozhodla zmeniť svoj život k lepšiemu a zmeniť svoje hodnoty.

Prijať samu seba...

🐺

Hou, hou, hou!

Zdravím, vĺčkovia moji!

Pribúdate a pribúdate, veľmi ma to teší😍

Ak sa vám kniha páči, nezabudnite na 🌟a💬

Ďakujem za podporu

WolfGirl♡

🐺