Vlčí zub

11. Beštia

Behom dvadsaťštyri hodín sa mi začalo všetko rúcať pred očami ako domček z kariet.

Nemohla som už ďalej ostať na území svorky.

Pozrela som na Dianu, otriasla som sa a rozbehla preč z územia svorky.

Dokonca ani šialene rýchly beh ma nedokázal upokojiť. Nedokázal potlačiť vnútornú beštiu, ktorá sa vo mne prebudila v momente, keď som túžila roztrhať nevinnú bytosť.

Prišla som o pokojný život, stala som sa zvieraťom. Prišla som o Audrey, o priateľstvo s Dianou. Už som nikoho nemala.

Naraz mi bolo všetko jedno.

Znenazdajky som v sebe znovu pocítila narastajúcu temnotu, túžbu trhať a zabíjať.

Už som nemala silu odolávať. Jednoducho som sa poddala.

Ponorila som sa do tmy. Na miesto, kde som prvýkrát stretla svoju vlčicu. Tentokrát tam nebola.

Zrazu som videla seba-teda svojho vlka, ako beží lesom.

To znamenalo jediné-že moja vlčia časť prebrala kontrolu nad telom a mňa zatlačila do úzadia podvedomia.

Strieborná vlčica letela cez lesné cesty i kroviny. Nezastavila sa, ani keď uvidela unikajúceho jeleňa, ktorého vyrušila pri pastve.

Namiesto toho prudko zmenila smer a začala ho prenasledovať. Nebol to lov.

Loví sa pre potrabu zasýtenia. Ale ona nebola hladná. Len...chcela zabiť.

Úbohá zver nemala šancu uniknúť nadprirodzene rýchlej beštii, ktorá bola kedysi sčasti človekom.

Vlčica trhala jelenie mäso zaživa, krv striekala do všetkých strán. Ale vlčici nestačilo.

Keď jeleň skonal, vydala sa po stope ďalšej koristi, ktorej by bezdôvodne vytrhla z hrude život.

Započula praskot vetvičiek sprevádzaný pachom, ktorý ju za čias, keď ešte nebola bezduchou beštiou, desil.

Pach lovcov.

Teraz sa však nebála. Diabolsky si olízala krvavé pysky a rozbehla sa naproti lovcom.

Ani ich vyspelé zbrane nedokázali zabrániť vlčici, aby ich zmasakrovala.

,,B-Bethany?" Počula som podvedome známy hlas.

V lese stála Diana, striedavo pozerajúc na moju vlčicu a hromadu tiel lovcov v jej okolí.

🐺

Ahoj, vĺčkovia!

Čo hovoríte na temnú Bethany?

Nebojte, nebude to drasťák😂

Ďakujem za 🌟&💬

WolfGirl

🐺