Vlčí zub

21. Záchrana

Nemohol to byť obyčajný pes, pretože zmena farby očí je typická pre vlkodlakov.

Ale to nebol vlkodlak, veď bol pes!

Čo to teda bolo?

Prešla ma chuť na ovcu. Potrebovala som zistiť, čo bol zač.

Preto som vbehla do tieňa lesa a premenila som sa s vedomím, že ma sleduje.

Pribehol ku mne a oňuchal ma.

Potom akoby zamrzol.

O chvíľu neskôr predo mnou ležal chudý, adi štrnásťročný chlapec s havraními vlasmi.

,,Čo? Čo sa stalo?" Spýtal sa vystrašene.

Áno! Moja intuícia bola správna.

,,Premenil si sa," odpovedala som uvedomujúc si, že to urobil pravdepodobne po prvý krát.

,,Ako...to?"

,,Si ako ja. Avšak ja sa mením na vlka. A ty na psa."

Potom som mu odpovedala na ďalšie desiatky otázok, ktorými ma zasypával.

Našťastie nevyzeralo, že ho vyvádzala moja nahota z rovnováhy. Nevenoval tomu pozornosť, čo som si veľmi vážila.

,,Kto je majiteľom týchto ovcí?" Opýtala som sa pre zmenu ja.

,,Je to...," na chvíľu zaváhal, ,,nemám ho rád. Môj pán je bačom týchto ovcí. Je krutý a zlý," povedal s miernym zavrčaním.

,,Prečo neujdeš?" Prekvapila som sa.

,,Pán a pes sú zviazaní putom. Nemôžem opustiť toho, kto ma kŕmi. Nemôzem sa mu vzoprieť či mu ublížiť, ani keď on ubližuje mne."

,,To je hlúpe," odfrkla som si pomysliac na Beštiu, ktorá roztrhala každého, kto na ňu škaredo pozrel.

,,A ako sa voláš?" Zmenila som tému.

,,Aztek," usmial sa. ,,Musím ísť, treba zahnať ovce. Tak ahoj, rád som ťa spoznal. Snáď sa ešte uvidíme."

□□□

Vzhľadom k tomu, aby Aztec nemal problém, som sa rozhodla neuloviť jednu z ovcí, ale radšej som zabila a zjedla lesného zajaca.

Olízala som si papuľu, ked som kdesi v diaľke započula zúfalé kňučanie a volanie o pomoc.

Váhavo som sa vydala za zvukom.

Keď som uvidela zúrivého, asi styridsaťročného, baču ako šľahá Azteka po tele koženým opaskom, vzkypela vo mne zlosť.

Vtrhla som medzi nich, mrštne chytiac opasok vo vzduchu do čeľustí.

,,Ty sviňa," oboril sa znovu na psa, no nemohol ho už udrieť.

Cítila som, ako sa Beštia mykala túžbou prehryznúť mu hrdlo a roztrhať ho na kusy.

Bolo vo mne toľko hnevu, že som jej to dovolila.

Malý chlapec musel slúžiť krutému majiteľovi, ktorý ho týral a nemohol s tým nič urobiť.

Teraz bol voľný.

Aztek vyvalil oči a neveriacky hľadel na mŕtveho muža, potom na mňa.

Keď som začínala pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia, zo psa sa stal chlapec, ktorý zachrčal: ,,Ja...neviem ako ti podakovať."

Kývla som hlavou a premenila som sa do ľudskej podoby.

,,Prečo si mi pomohla? Preco si prišla do týchto končín?" Spýtal sa ma, keď sa mu podarilo znovu chytiť dych.

Jeho otázky ma zaskočili, no po chvíli som na jednu z nich odpovedala: ,,Putujem po rôznych krajoch a hľadám miesto, kde by som sa usadila a premyslela plán."

,,Plán? Aký?"

Na chvíľu som zaváhala, či mu môžem veriť, ale keď som uvidela vďačnosť a bezhraničnú dôveru v jeho očiach, odpovedala som pravdivo: ,,Plán na zničenie všetkých lovcov vlkodlakov. A vďaka tebe pridávam na svoj zoznam smrti taktiež všetkých tyranov a otrokárov."

Aztek krátko prikývol, potom mlčal.

,,Zachránila si ma," povedal po chvíli, pokľakol predo mňa a sklonil hlavu, akoby sa mi klaňal. ,,preto ti patrí môj život, Vodkyňa."

Keď to urobil, naplnila ma obrovská energia. Pocítila som pevné puto ku chlapcovi, ktorého som zachránila.

Stal sa mojou svorkou. Rodinou, ktorá mi tak chýbala a túžila som po nej.

Od toho dňa sme boli dvaja.

Beštia a pes proti zlu nadprirodzeného sveta...

🐺

Ahojte, vĺčkovia moji!

Aký máte názor na túto kapitolku?

Čo hovoríte na Azteka?

Ďakujem za 💬&🌟

WolfGirl

🐺