Vlčí zub

4. Les

Už to bol týždeň, čo som sa stretla s Audrey.

A tri týždne odo dňa, keď som sa premenila.

Cítila som sa čím ďalej, tým horšie. Rey tvrdila, že si za to môžem sama. Vraj by som mala svoju vlčicu púšťať na slobodu aspoň raz do týždňa.

Teraz mi už bolo tak zle, že som sa jej rozhodla napísať.

Ahoj, Rey.
Už to nedávam.
Vlčica sa pýta von.
Nešla by si si zabehať?

S napätím som čakala na odpoveď. Dočkala som sa jej po asi desiatich minútach.

Ahoj, Beth.
Konečne!
Samozrejme, ale môžem až večer.
Mohla by si byť o 19:00 v lese?

Okamžite som odpovedala.

Platí!

◇◇◇

Čas ubehol ako voda.

Stála som v lese pri obrovskom javore a nechávala som plynúť svoje spomienky na časy, keď sme sa priamo tam stretávali s Audrey a snívali o tom, ako raz budeme vlkmi.

So zatvorenými očami a nevedomým úsmevom na tvári som spomínala na deň, keď sme sa spolu dohodli, že budeme navždy najlepšími kamarátkami.

Alebo ako sme so zatvorenými očami držiac sa za ruky vyriekli to kúzlo.

Otvorila som oči.

Bola vedľa mňa. Ani som nepostrehla, že prišla. Stála so zatvorenými očami a usmievala sa. Vedela som, na čo myslela. Tiež spomínala.

Po chvíľke otvorila oči a uvidela, že som si ju už všimla.

Ani sme sa nestihli pozdraviť, už som sa ocitla v jej objatí.

,,Som rada, že si prišla," povedala tlmene. ,,Ideme na to?"

,,Poďme," vzdychla som si. ,,Ale...," zaváhala som, ,,ako to mám urobiť?"

Mierne sa pousmiala a pustila sa do vysvetľovania: ,,Na začiatok môžeš mať zatvorené oči. Predstav si svoju vlčicu. Do detailov. A potom mysli na to, že je niekde zatvorená. Chce sa dostať von, no iba ty jej dokážeš otvoriť. Predstav si, že ju púšťaš na slobodu. A nakoniec si predstav, že si vlk. Ako bežíš a tvoje labky dopadajú na zem, tvoja srsť veje vo vetre..."

Urobila som, ako mi Rey hovorila.

Zrazu sa mi to nezdalo iba ako predstava. Bolo to až príliš živé...

Bola som v tmavej miestnosti, ktorá mala iba jedny dvere. Vedela som, že práve za nimi je moja vlčica. Cítila som jej zúfalú túžbu dostať sa von. Počula som jej kňučanie, nešťastné vytie, volanie o pomoc.

Prišlo mi jej ľúto. Cítila som, že trpí.

Nakoniec som to už nevydržala a otvorila som jej. Okamžite vyletela von a začala šialene pobehovať okolo mňa. Odrážala sa od stien a radostne vrtela chvostom. Potom vyskočila na mňa, avšak necítila som, že by na mňa dopadla. Akoby skočila...do mňa...

Naraz sa to začalo. Už som nebola v tmavej miestnosti. Bola som znovu v lese.

A pocítila som bolesť, ktorú som nikdy nechcela zopakovať. Každým prasknutím kosti som si nadávala a preklína svoje rozhodnutie.

Chcela som nájsť nejaký predmet, ktorým by som navždy ukončila svoje trápenie. Otvorila som oči, ale naraz ma všetky sebavražedné myšlienky prešli. Predo mnou čupela Audrey.

S jej rozpustenými gaštanovými vlasami sa hral vánok, lúče slnka ju hladili po tvári. Vyzerala ako kráľovná prírody.

,,To bude dobré, Beth, zvládneš to. Som s tebou," jej chlácholivý tón hlasu ma prinútil prestať kričať.

Čoskoro moja premena skončila. Postavila som sa na labky. Nahle sa ma zmocnil pocit šťastia a hrdosti.

,,Zvládla si to," pochválila ma Audrey.

Potom si kľakla aj ona na všetky štyri.

Prišla som bližšie, aby vedela, že som s ňou. Vo vlčej podobe som jej podporu inak prejaviť nevedela.

Bol to zvláštny pocit vidieť mne blízku osobu prežívať obrovskú bolesť s tým, že jej nedokážem pomôcť. Cítila som sa bezmocne.

Avšak stále to zvládala lepšie, ako ja. Jej premena trvala omnoho kratšie. Nevedela som, čím to bolo.

Každopádne, keď som sa prebrala zo svojho zamyslenia, uvidela som pred sebou uhľovočiernu vlčicu s nebesky modrými očami.

Bola kránsa.

Na nič nečakala, rozbehla sa s nemou výzvou na preteky. Vyštartovala som za ňou.

Nebežala po ceste. Bežala cez členitý lesný povrch. S ladnosťou mačky preskakovala spadnuté konáre, vyhýbala sa jamám a kľučkovala pomedzi stromy.

Bola ako víchor. O mne sa to povedať nedalo. Bežala som čo najrýchlejšie, ale nemala som šancu. Akoby sa všetky prekážky z celého lesa presťahovali priamo pod moje nohy...teda labky.

Keď konečne zastavila s víťazoslávnym výrazom na jej vlčej tvári, lapajúc po dychu som porazene sklonila hlavu.

Napriek zbesilému tlkotu môjho srdca, prehre v závode a nepríjemnému páleniu pľúc som uznala, že ma lesná naháňačka neskutočne bavila. Zlepšila sa mi nálada.

Avšak netrvalo to dlho. Zacítila som pach, na ktorý som inštinktívne reagovala zježením a zavrčaním. A to som ani nevedela, čomu alebo komu patril.

Jediné, čomu som rozumela, bolo varovanie od mojej vlčice: Uteč čo najďalej!

🐺

Ahojte, moji vĺčkovia!

Z lásky k vám som na chvíľu odložila učenie biológie

Ďakujem za vaše 🌟 a 💬

WolfGirl♡

🐺