Vlčí zub

41. Podraz

Zavrčal svojim robotickým hlasom, ktorý som tak veľmi nenávidela. Nestihla som zareagovať, už ma držal za krk vo svojich kovových čeľustiach páchnucich olejom.

Pokúsila som sa zavolať Beštiu na pomoc. Ona by ho svojou silou iste striasla, ale nereagovala.

Našťastie ani nemusela, pratože naraz ležal na zemi v kaluži čierneho oleja s Audrey stojacou nad ním.

Okamžite odtiahla jeho telo pod regál, za ktorým som sa skrývala.

,,Rýchlo," posúriala ma.

Mierne otrasená a prekvapená z rýchlosti jej zabíjania som vykročila vpred.

,,Dávaj si pozor, kam šliapeš," povedala po chvíli, keď sme sa blížili ku vydláždenej časti stále nekončiacej chodby a zastavila ma krátkym kývnutím hlavy. ,,Tieto dlaždice ukazujú, že po nich prešlo mnoho vlkov," zašepkala ukazujúc na na prvý pohľad nezaujímavé, sivé dlaždice, ktoré boli po pozornejšom prezretí skutočne o čosi ošúchanejšie a doškriabanejšie, ako ostatné.

,,Čo sa stane, ako stúpim na ostatné?" Vyzvedala som, no ona neodpovedala.

Namiesto toho na mňa iba ostro pozrela, s jej robotickým okom ma jej pohľad znovu prinútil zamyslieť sa, koľko toho musela pretrpieť.

Naraz sme odbočili vpravo.

,,Nemali by sme ísť teraz doľava?" Opýtala som sa, mysliac na plán budovy, v ktorom bolo jasne naznačené, že správna cesta viedla vľavo.

,,Tadeto je to kratšie, ver mi," povedala.

Nebola taká zhovorčivá a priateľská ako kedysi, chýbala jej iskra, vízia lepšej budúcnosti.

Premýšľala som o nej, preskakujúc zakázané dlaždice v tesnom závese za jej kedysi krásnym huňatým chvostom.

Po dlhom tichu som to už viac nevydržala.

,,V skutočnosti neveríš, že sa odtiaľto dostaneme, že?" Opýtala som sa jej.

Mlčala, takmer okamžite odvrátila zrak.

Začínala som to všetko chápať: ,,Nie si tu na to, aby si mi pomohla ujsť, však? Nie som ani zďaleka jediná, ktorej sa podarilo dostať z koterca. Bolo ich viac," povedala som nahlas, nepotrebujúc jej reakciu.

,,Nevieš, o čo tu ide," zasyčala, ,,nemáš ani poňatia, čo sa deje..."

,,Všetko bolo naplánované," obvinila som ju. ,,Kam ma to vedieš naozaj?"

Nemusela som sa ani pýtať, asi sekundu neskôr som uvidela desať robopsov sediacich popri každej stene. Uprostred chodby stál chudý, vysoký muž.

Najprv som si myslela, že je to Temný vedec, ale keď vystúpil z tieňa, v ktorom dovtedy stál, uvidela som, že nie je.

,,Jedenástka," oslovil ma, ,,rád ťa spoznávam osobne. Sledoval som ťa už veľmi dlhú dobu a musím uznať, že si skutočný unikát."

Niečo v jeho tóne hlasu ma prinútilo zježiť sa.

,,Poď," pozval ma priateľsky, no obaja sme vedeli, že je to len divadlo, čo sa mi pri jeho ďalšej vete iba potvrdilo.

,,Nie je príjemné aspoň na chvíľu cítiť nádej?" Opýtal sa ma. ,,Je mi ľúto, ale tvoja priateľka už dávno nie je tou, za ktorú si ju pokladala," predniesol s predstieranou ľútosťou keď videl, ako hľadím na Audrey.

,,Prečo?" Vypadlo zo mňa, neschopná rozvinúť svoju otázku.

Audrey sa na mňa ani nepozrela.

Zradila ma. Moja najlepšia kamarátka ma zradila, opakovala som si v hlave.

Viem, že to nemohlo byť v skutočnosti, že sa to odohrávalo len v mojej hlave, ale v tom momente som mala pocit, akoby sa zastavil čas. Bola som tam len ja a Audrey. Počula som iba tlkot môjho srdca a tiché, nešťastné kňučanie...moje.

Audreyina zrada ma natoľko zasiahla, až som už ani neriešila, že som sa dostala do bezvýchodiskovej situácie. Jednoducho som si zťažka sadla, nič nevnímajúc.

Necítila som, ako ma pútavajú a vlečú do neznánej miestnosti. Nepočula som hlasy, ktoré na mňa hovorili a nevidela som ani tvrdý, neprítomný výraz v tvári Audrey, ktorej som naivne verila, že mi pomôže.

Bola som tak hlúpa...

🐺

Ahojte, zlatíčka moje!

Kapitolky možno budu vychádzať o čosi častejšie aby ste sa mi nenudili, ale nič nesľubujem

Milý komentár ma vždy nakopne a namotivuje, takže keď napíšete, môžete si byť istí, že ďalšia kapitolka výjde skôr

Prežite tieto ťažké dni v zdraví a hlavne sa správajte rozumne

Držte sa

WolfGirl❤

🐺